Dad or son? [H.S]

*36*

Neexistovalo slovo, ktoré by som v tej chvíli dokázala vysloviť. Celá som stuhla a nevedela, ako zareagovať. Oči som mala suché a nevedela som sa ani pohnúť. Počula som vlastný tlkot srdca okrem toho, že milá žena ma po telefóne utešovala a hovorila o jeho smrti. Neregistrovala som jej slová, len som si v duchu opakovala: Liam je mŕtvy. Nemohla som tomu uveriť, bolo to hrozné a ja som sa cítila vinná. Možno, ak by som ho vtedy poslala preč, nič by sa nestalo. Nebol by v nemocnici. A neumrel by. Z očí mi nevypadla ani najmenšia kvapka a ani sa mi plakať nechcelo. Plač by som teraz istotne nezadržiavala. Akurát, čo som chcela, bolo pohnúť sa, povedať niečo, no aj po tom, ako milá informátorka zložila, som sa nepohla. Hypnotizovala som jedno miesto pred sebou a snažila sa vstrebať fakt, že je Liam naozaj mŕtvy.
V poslednej sekunde, kedy som už prestala dúfať, že sa pohnem, sa mi podarilo vyťukať Harryho číslo. Pííp. Pííp. Pííp. Pííp. Pííp. Pííp. Nezdvíhal. S pomocou všetkých síl som sa postavila a dotrmácala sa až k dverám Maxovej pracovne. Najprv som sa zhlboka nadýchla a ruku držala vo vzduchu, kým som sa rozhodla zaklopať. Pocítila som nevoľnosť. Nie len od žalúdka, ale aj hlava sa mi točila ako na kolotoči. Neznášam kolotoče.

„Ďalej,"zvolal a ja som pomaly vošla dnu. Sedel za svojím písacím mahagónovým stolom a ťukal do počítača bohviekaké veci. „Čo sa deje, zlatko?"slabo sa usmial a venoval mi chvíľkový pohľad, ktorý znovu odvrátil do počítača. Urobila som k nemu pár vrtkavých krokov a srdce mi nachvíľku prestalo biť.

„Liam,"zašepkala som skôr, než sa mi srdce rozbúchalo. A znova ako hodiny. Tik-tak, tik-tak. Bolo to neznesiteľné.
Max sa konečne naplno venoval mne a pozrel sa na mňa s očakávaním. „Je."Musela som si tú vetu rozdeliť. Povedať ju ako celok sa mi zdalo veľmi namahavé. „Mŕtvy."dodala som poslednú časť vety a chytila sa okraja stola, aby som nespadla na zem. Max sa behom sekundy ocitol pri mne a objal ma okolo pliec. To som teraz potrebovala. Len objať.

„To mi je ľúto,"súcitne prehlásil a hladil ma po vlasoch. „Harry musí byť smutný."

„Iste."šepla som a zavrela oči. Tik-tak, tik-tak. Otvorila som ich a videla som trochu rozmazane.

„Nechceš vodu?"opýtal sa a bez opýtania siahol po pohári na stole. Priložil mi ho k perám a trošku som si usrkla. „Si nejaká bledá."poznamenal a posadil ma na gauč, ktorý mal neviem, za akých okolností, v pracovni. Sedeli sme a rozprával sa somnou. Zase som pocítila teplo jeho slov. Upokojil moje svedomie aj mozog. Už len to srdce. Tik-tak, tik-tak.
Keď prišla Beatrice s Chuckom, nemohla som sa tváriť akoby nič. Kútiky úst sa mi ani len nechceli pohnúť. Hneď ako vošli, všimla som si jednu vec, Beatrice stále krívkala ako na Nový rok. Netvárila sa veľmi prívetivo a ani Chuck. Obaja so sebou priniesli len negatívnu energiu a napätie. S Maxom sa takmer ani nerozprávali.
Sadli sme si do obývačky, zatiaľ čo na stôl prestierala mne neznáma osôbka.

„Takže je to pravda?"opýtala sa z ničoho nič Beatrice a svojím ostrým pohľadom prechádzala po mne a po Maxovi.

„Čo, či je pravda?"opýtal sa Max prižmurujúc na svoju sestru oči.

„Že je,"začala a urobila znechutenú grimasu. „Že jej brat je tvoj..."nedohovorila, pretože sa Max zhlboka nadýchol akoby sa snažil krotiť hnev, ale nebol nahnevaný, tak nechápem, čo to s ním je. Beatricine oči sa naplnili menším strachom a sklopila zrak. „Prepáč. Nemala by som sa starať."stiahla sa a Chuck jej oblabil dlane.

„To by si nemala, ale ak to tak veľmi chceš vedieť, áno Louis je môj syn."hrdo vypol hruď až som zostala omámene na ňho civieť.

„To je absurdné. Nehanbíš sa?"akoby sa len pred chvíľou neospravednila a opovážlivo komentovala naše starosti. „A ty?"otočila sa ku mne.