Dad or son? [H.S]

*42*

Pomaly som zatvárala oči a zaspávala, keď odrazu zaštrngotali kľúče v zámku a dvere sa začali pomaly otvárať. Ihneď som sa odplazila, čo najďalej a vystrašene vytŕčala oči na pomaly otvárajúce sa dvere. Zatajila som dych, keď sa dvere zastavili a nikto nevchádzal.
Rany ma boleli z toho napätia ešte viac a celá stuhnutá som čakala, kto vojde.

„Shayla?"ozval sa príjemný zvuk, ktorý ma ubezpečil, že som v bezpečí, aspoň nateraz. Bola to Maria, ktorá dodržala slovo a predsa len prišla. Keď ma zbadala na zemi, neváhala a hneď ku mne pribehla s ustarosteným pohľadom. „Ach, Shayla, čo ste urobili?"
Počula som správne? Ona sa ma pýta, čo som urobila ja?

„Neposlúchla,"šepla som a to jej stačilo. Opatrne ma chytila okolo pása a so sprevádzaním mojich hlasných výkrikov ma zdvíhala zo zeme.

„Ja viem, že to bolí, ja viem, ale nemôžem vás tu nechať na zemi,"chlácholila ma a síce ma pomaly odprevádzala na posteľ, bolelo to tak, či tak. Podarilo sa mi ľahnúť si na boľavé brucho a keď som videla Mariin zhrozený pohľad smerom na moju chrbticu, vedela som, že to bolí tak, ako aj vyzerá.

„Je to až také hrozné?"zahabkala som v bolesti.

„Idem po lekárničku." Okamžite zdúchla ako víchor a ja som v nej videla všetky odpovede. Bola tu po celý čas a všetko videla. Videla zrod Maxovej osobnosti od puberty, až doteraz. Pozná ho viac, než ktokoľvek iný. Vrátila sa s červenou krabičkou, ktorú otvorila a nervózne s strasúcimi rukami z nej vybrala nejaké veci, ktoré som nemala nadosah zraku.

„Bude to štípať,"oznámila mi a skôr, než som sa stihla opýtať, ako veľmi, niečo sa dotklo jednej z mojich rán na chrbte a musela som zarevať do vankúšov. Cítila som tú bolesť až v zuboch, cítila som aj malý prievan, ktorý mi spôsoboval muky, cítila som bolesť, akú som nikdy v živote nezažila. Zopakovala to niekoľko desiatok ráz a ja som z toho kričania do vankúša bola unavená. Pot mi stekal po čele i keď mojím telom prechádzala bolestivá triaška. Maria sa neobťažovala utešovať ma, pretože vedela, že by to bolo zbytočné, ale prekvapilo ma, že vedela presne, čo robí a ani raz nezapochybovala.

„To najhoršie ešte len príde, Shayla. Musím vás uspať, inak...."odmlčala sa.

„Inak čo?"vydychčala som.

„Shayla, je to veľká bolesť. Až taká, že by ste ma prosili o smrť." Neverila som, že existuje ešte niečo bolestivejšie, než toto, ale zjavne existovalo ešte milión horších bolestí.

„Ja...ja ešte nechcem.."dychtivo som ju prosila.

„Dobre, ja môžem počkať." Nevidela som jej pohľad, ale svojím spôsobom ma jej prítomnosť ukľudňovala z vnútorného strachu. Rukou ma príjemne začala hladiť po ruke, akoby ma aspoň tým chcela presvedčiť, že to raz bude dobré.

„Aj..aj Anne takto bil?"opýtala som sa potichu. Jej upokojujúce hladenie sa zastavilo. Vzdýchla si a mlčala, akoby premýšľala, či mi to povedať.

„To nie je podstatné,"odpovedala.

„Pre mňa áno. Chcem vedieť, či ma to ešte čaká." Chcela som sa na to pripraviť psychicky a aj fyzicky.

„Nemusí, ak sa rozhodnete správne."

„Rozhodnúť? A medzi čím?"posmešne som sa opýtala.

„Medzi kým,"opravila ma. „Maxom a Harrym."

„Nemôžem si vyberať medzi manželom a jeho synom." Trošku som k nej pootočila hlavu a videla jej malý úsmev pri zmienke o Harrym. Niet divu, že ho má rada.

„Máte pravdu, ale on je vaša jediná nádej." Nádej, jediná vec, čo drží človeka pri živote.

„Povedzte mi o Maxovi viac. Chcem vedieť, prečo je taký alebo čo ho k tomu vedie,"vyzvedala som.