Dad or son? [H.S]

*2*

Uchlípla som si z horúceho čaju, ale hneď ako sa horká chuť dotkla môjho jazyku, som to oľutovala. Dúšok čaju som vypľula do drezu a vyplazila jazyk, po ktorom som si začala treť rukami.

„Dob-"hneď ako som počula Harryho ranný chrapľák, som jazyk schovala za zuby a otočila sa jeho smerom. Podľa jeho výrazu, pozdrav nemal patriť mne, ale pravdepodobne Maxovi, ktorý tu nieje.

„Dobré ránko, Harry"na tvári som vykúzlila najmilší úsmev, aký som vedela, ale Harryho kamenný pohľad ma úplne ignoroval. Zo stola si vzal jabĺčko, do ktorého sa hneď zahrýzol.

„Čo si dáš na raňajky?"opýtala som sa s intenzívnejším hlasom, aby som aspoň nejak upútala jeho úplne ignorujúcu pozornosť. Neodpovedal, len si sadol za stôl a poobzeral sa po miesnosti, akoby tu niečo chýbalo.

„Kde je otec?"prvýkrát na mňa prehovoril sám od seba, síce bolo z jeho hlasu cítiť drzosť a ani mi nevenoval pohľad, ale čo sa už dá očakávať od človeka, ktorý k vám cíti len čistú nenávisť, ktorú vám dokonca dáva aj najavo.

„Skoro ráno musel odísť, lebo mu volali z práce a ty?"stále som si držala milý tón hlasu a úsmev, z ktorého mi pomaly začínali odumierať líca. Tak ľahko sa nevzdám.

„Čo ja?"drzo sa opýtal a vlasy si prehodil na bok. Zbytočne, keď mu aj tak spadli na pôvodné miesto. Mala som chuť vziať hrebeň a spraviť mu francúzsky cop, aby mu tie vlasy nepadali toľko do tváre, ale to som si dovoliť predsa nemohla. Aj keď Harry nemá, ja ten rešpekt pred ním mám. Predsa len náš vekový rozdiel je priam na smiech. Dva roky som už behala po svete, kým sa Harry prvýkrát v pôrodnici nadýchol.

„Nechodíš do školy?"opýtala som sa a lakťami sa oprela o ostrovček za mnou.

„Nie"jednoducho bez akéhokoľvek citu povedal. Pomaly mi dochádzali slová a nevedela som, čo sa ho mám spýtať, aby medzi nami nepanovalo to hrozné ticho. Harry si medzi tým trápnym tichom stihol natrieť chlieb arašidovým maslom a schuťou sa do ňho aj pustiť.

„A čo dievčatá?"vyhŕklo zo mňa nadšene, keď som konečne našla otázku, na ktorú by mi.mohol normálne odpovedať.

„Všetky ste štetky"bezcitne presadil. Au. To bolelo. Úsmev mi rázom zmizol a ani falošný ho nemohol nahradiť. Otočila som sa mu chrbtom, aby som mu neukázala svoju sklamanú a zároveň urazenú tvár. Očami som preskakovala po všetkych rôznych predmetov v kuchyni, až kým som nedostala odvahu mu vyvrátiť ten jeho absolútny argument. Otočila som sa plná odhodlania, ale jeho stolička ostala prázdna. Vydýchla som si a vtedy mi začal zvoniť mobil. Vybrala som ho z vrecka mojích obľúbených modrých džínsov. Keď som videla meno volajúceho, srdce sa mi rozbúchalo a ruky sa mi začali triasť. Louis. Volal mi môj braček. Trasúcim palcom som prešla po obrazovke a prijala hovor.

„Ahoj"ako krásne znel jeho hlas po štyroch mesiacoch odlúčenia kvôli rodičom. Spokojne som sa usmiala.

„Ahoj"povzdych sprevádzal vyslovenie, tak ľahkého slova.

„Chcem ťa vidieť. Hneď teraz"počula som uchechtnutie, ktoré je typické pre Louisa. Vždy sa usmieva, ako slniečko.

„Aj ja"zamrmlala som a dúfala, že ho dnes uvidím.

„Príď do Central Parku"povedal a hneď na to zložil. Ani som neváhala a hneď som vybehla na chodbu, kde som sa obula, obliekla si bundu kvôli chladnejšiemu počasiu a vyletela z domu. S autom som sa úspešne dostala k Parku. Vystúpila som z auta a kráčala po parku, kým som ho nezbadala v čiernom kabáte, šálom na krku a bezvýhradne teniskami na nohách. Kočiarik, v ktorom bol Freddie, dokonale pasoval k jeho otcovskému výrazu. Usmiala som sa na ňho a zrýchlila tempo. Pár metrov pred ním som sa rozbehla a skočila mu do náručia. Zatočil sa somnou a držal vo svojom súrodeneckom objatí. Chýbalo mi jeho objatie, jeho úsmev, ktorý nie a nie z jeho tváre zmiznúť. Pustil ma na bezpečnú zem a poobzeral si ma z dola hore.

„Ale si mi vyrástla"usmial sa a ja som si až teraz všimla týždňové strnisko na jeho brade.

„Kedy sa chystáš oholiť?"rukou som mu prešla po brade. Zaškerila som sa, keď ma jeho pichliačiky pošteklili pri dotyku na ruke.

„Čo máš proti mojej brade? Teraz to letí na Sultána"áno, chýbal mi aj jeho humor. Až teraz som upriamila pozornosť na kočiarik, v ktorom sa skrývalo päťmesačné bábo. Jedným pohľadom, ako spinká a dudlíluje cumlík, som si ho zamilovala. Bol taký zlatunký. Mám rada deti, ale neplánujem ich tak skoro.

„Je krásny."rozplývala som sa pohľadom na malého. Sadli sme si na lavičku o pár metrov ďalej a zapozerali sa dopredu.

„Ako sa majú, mama a otec?"opýtala som sa zakrývajúc trasľavý hlas a trasúcou sa sánkou. Milo sa usmial, ale bol to skôr taký pochybovačný úsmev.

„Dobre, ale chýbaš nám."

„Aj vy mne"ľútostivo som sa usmiala. Veľmi ma mrzelo, že naše rodinné vzťahy sú fuč, ale nedokázala som im vyhovieť, keď oni nevedeli pochopiť moje a Maxove rozhodnutie.

„Ach, poď sem"pritiahol si ma do svojho objatia. Nadýchla som sa jeho vône zmiešanej so svieži štipľavým vzduchom.

„Ako sa má Briana?"opýtala som sa, keď som sa už hodnú chvíľku dívala na Freddieho a došlo mi, že sa podobá viac na ňu, než na Louisa.

„Je šťastná, že po pôrode schudla. Trošku to medzi nami škrípe, ale bude to v poriadku...už len kvôli nemu."najkrajší úsmev, aký kedy môžete vidieť je, keď sa otec úprimne usmeje na svojho syna. Ja som teraz bola svedkom jedného takého úsmevu. Rodičovská láska. Trvá naveky, či už v dobrom, alebo v zlom, vždy tú lásku je cítiť niekde v kútiku duše. Naše pohľady asi malý Freddie vycítil a tak sa začal vykrúcať. Mne začal zvoniť mobil. Bez toho, aby som sa pozrela, kto volá, som prijala.

„Ahoj zlato, kde si?"volal Max.

„V Central Parku, prídeš?"opýtala som sa.

„Áno, o pár minút som tam"povedal a zložil. Usmiala som sa na mobil a následne ho vložila do vrecka.

„Kto ti volal?"pošepky sa opýtal Louis, ktorý uspával svojho potomka.

„Max, príde"šepla som jeho smerom a on sa pokojne usmial. Vyzeralo, že Maxova prítomnosť mu vadiť nebude.

„Je vidieť, že ho miluješ"ako správny brat si Louis všíma všetko a väčšinou má pravdu. Súhlasne som prikývla.

„Je super, ale jeho syn..."odmlčala som sa, pretože som hľadala správne slová, ktoré by Harryho vystihli.

„Je debil."dopnil za mňa.

„Presne, teda nie, nieje. On je len zo všetkého zmätený."

„Harry Styles a zmätený? Prosím ťa,"posmešne mávol rukou „ešte ho dobre nepoznáš"

„A ty ho odkiaľ poznáš?"opýtala som sa.

„Má diaľkové štúdium, ako aj ja. Na prednášky chodíme raz za dva týždne a on nechýbal ani raz"povedal s úsmevom. Počula som známy zvuk krokov. Ani som nestihla identifikovať jeho osobu a už mi jedna veľká pusa pristála na pery. Usmiala som sa a trošku sa pozabudla. Zabudla som totiž, že Max a Louis sa nepoznajú.

„Prepáčte, Max toto je môj brat Louis, Louis toto je môj manžel Max"priateľsky si podali rukou a na moje prekvapenie aj spolu hovorili. Max s Louisom sa rozprávali o rôznych veciach a Max dokonca Louisa pozval zajtra na večeru, tak sa máme na, čo tešiť. Domov sme prišli po obede. Max sa odišiel prezliecť a ja som kráčala do kuchyne, z ktorej práve vyšiel Harry. Nasadila som úsmev, a ako vždy som dúfala, že mi ho opätuje. Kľud, nestalo sa.

„Ahoj"pozdravila som ho, ale vyslúžila som si od neho len ignorovanie. Nezaslúžila som si ani len pohľad, proste nič. Vzpriamene ma obišiel a vyparil sa na celý deň. Zničene som si povzdýchla a išla sa radšej do sýta najesť.

Ahojce..Tak on je taký........ Len, aby bolo každému jasné Harry má 22 a študuje Vysokú školu.. Keď sa vám niečo nezdá, kľudne sa pýtajte, ja rada odpoviem.. Ako ste si už všimli, tak tento príbeh bude o nenávisti z jeho strany a ona sa bude celý čas snažiť, aby spolu vychádzali, lenže za všetkým sa toho skrýva viac.. Myslím, že tento príbeh bude riadne dlhý, teda aspoň dúfam 😂😂 Začiatky sú ťažké 😢

Peace ✌👊