Dad or son? [H.S]

*40*

Keď zbadal, že na ňho nehybne zazerám, silno si ma k sebe pritísol. Objímal ma celou svojou existenciou a ja som tomu nemohla uveriť. Hrešila som svoj hlúpy mozog, ktorý ma začal bezľútostivo trápiť tým, že mi ho stvoril ako reálneho človeka, ktorý ma práve objal. Jednoznačne som sa zbláznila, ale nechala som sa objímať, bolo to príjemné znova ho cítiť, cítiť teplo jeho tela a počuť tlkot jeho srdca. Bola som aj rada, že som si po márnych pokusov dokázala vykúzliť tento jav, ale zároveň nešťastná, pretože som vedela, že nie je skutočný. Silno som privrela oči a skúsila ho tiež objať. Pomaly som svoje ruky premiestňovala na jeho mohutný chrbát, bála som sa totiž, že ak sa pohnem, zmizne, ale nezmizol, stále ma objímal a dokonca ešte silnejšie, než predchvíľkou. Potichu som vzlykla a keď sa pohol, vedela som, že už odchádza preč z mojej bujnej predstavivosti. Nechala som ho nech odíde skôr, než sa načisto ale, že načisto zbláznim, ale aj keď sa odtiahol, nezmizol. Opatrne som otvorila oči a zadívala som sa na ňho.

„Čo si?"šepla som takmer nečujne. „Prízrak? Duch? Či trest?"
Jemne sa usmial a oči sa mu zaleskli pod čiernou kapucňou. Vzal moju ruku a položil si ju na hruď. Tlkot srdca. Cítila som ho tam, bol skutočný, ale stále som sa nechcela dať oklamať. Veď sme sedeli pred jeho hrobom, pred jeho pochovaným telom, v ktorom už srdce nebije.

„Cítiš to?"opýtal sa. Moje uši konečne rozoznali ten zvuk. Bol to jeho hlas, preboha! „Bije len pre tento moment, Shayla."

„Nie, nie, toto nemôže byť pravda!"zvolala som a prsty si uložila na spánky, aby som si túto predstavu vymazala.

„Ale je, som tu,"počula som jeho smiech, ktorý nabádal môj mozog, že je naozaj pravdivý.

„Ty si mŕtvy!"Odtiahla som sa nakoniec lavičky a rohodla som sa, že ten výjav nebudem počúvať.

„Nie som, som tu a som živší, než kedykoľvek predtým, Shayla. Neodvracaj sa odomňa, ja som pravdivý, nie som žiadny prízrak ani duch. Som tu, presvedč sa sama." Chcela som tomu veriť, naozaj, ale nechcela som sa zblázniť. „No tak, Shayla. Naozaj som tu,"presviedčal ma prosiacim hlasom.

„Liam je mŕtvy! Choď preč!"kričala som so slzami, ktoré sa mi prúdom kotúľali po lícach.

„Ver mi, prosím ťa," mal taký presvedčivý hlas. „Poviem ti, prečo nie som mŕtvy, dobre?"
Mlčala som, ale prestala som plakať a oprela som sa o lavičku. „Celý čas, čo som ležal v nemocnici, moju izbu sledovali dvaja muži. Zjavne nevedeli ani, ako vyzerám, kedže som okolo nich niekoľkokrát prešiel a ani jeden sa na mňa nepozrel. Mysleli si, že na to neprídem, ale nechal som to tak. Vedel som, že ma prišli zabiť, tak som bol krok pred nimi. Kedže sa môj stav zlepšoval, premiestnili ma na inú izbu, takže som sa nemusel ani namáhať a osud mi prial. Tí muži museli byť veľmi múdry, keď zabili Liama Payna, ktorý už dávno bol v inej izbe. Samozrejme, celá nemocnica si myslela, že som zomrel práve ja, vraj ma udusili, aké klišé,"zasmial sa a pokračoval, „dali mi aj nové meno, volám sa Ray Bilins, to meno je otrasné, ale čo narobím, človek si meno nevyberá."
Nastalo ticho. Myslela som si, že ak sa otočím, už tu nebude a všetko to bola len moja predstavivosť, ale keď som sa pomaly otočila stále tam sedel, len s jedným rozdielom, sedel úplne nehybne akoby sa zastavil čas.

„Bu!"odrazu na mňa zvolal a ja som zapišťala strachom. Liam sa zasmial zvonivým smiechom a moje kútiky sa mi mimovoľne nadvihli smerom hore tiež.

„Liam,"oslovila som ho akoby mi sa mi v hlave rozsvietila žiarovka. Bol to jeden z tých najšťastnejších pocitov na zemi, jeden z mála, jeden z tých, ktoré sú nepravdepodobné.

„Ďakujem ti Bože! Vyslišal si ma!"zopäl ruky smerom k nebu. Priblížila som sa k nemu a prstom sa dotkla jeho líca. Žiarivo sa usmial a ja som si až teraz uvedomila, že je pravdivý, ozajstný, skutočný! S veľkým nasadením som mu skočila do krku. Silno som ho objala a on mi objatie opätoval.