Dad or son? [H.S]

*20*

Sklo pod mojími teniskami nechutne zapraskalo a moje oči prebehli po celom priestore, ktorý zatuchnuto smrdel po zvednutých kvetách, a len orchidea na pulte zostala  nedotknuteľná, stále so svojou žiarivou bielou farbou a dlhou, tenkou stonkou. Na ramene som pocítila Zaynov povzdbudivý dotyk.

„Poďme Shayla."prehovoril nástojčivým tónom. „Je tu veľa skla a mám pocit, že tu nemáš pekné spomienky."

„Nezbavím sa strachu, kým ho sama neprekonám,"upokojujúco som sa na ňho usmiala a s pukajúcim sklom pod nohami som urobila niekoľko krokov k pultu, kde bola tá nedotknuteľná orchidea. Jediná, ktorá zostala nepoškodená v tejto miestnosti, kde mi odrazu všetko pripadalo ako čierny obraz. Mala som vlastne strach? Či som ho natoľko potlačila, až som na všetko spomínala bez strachu?

Vzala som orchideu a priložila si ju natesno k hrudi a vykročila som von z obchodu za sprievodu Zayna. Orchideu som vložila do auta, ale ešte som nenastúpila. Chcela som ešte chvíľku cítiť teplo a príjmať energiu zo Slnka. Potrebovala som ju viac než dosť. Zavrela som dvere a oprela sa o čierne auto, ktoré mi pripomínalo to, odkiaľ vyšli tí dvaja banditi.

„Shayla, možno by si mala niečo vedieť.."počula som váhavý hlas blízko mňa. Svoj zrak som premiestnila na Zayna, ktorý mal hlavu sklonenú k svojím lesklým topánkam.

„Počúvam."ozvala som sa po chvíľke ticha. Napätie sa stupňovalo a chvíľku to vyzeralo, že Zayn sa rozhodol nechať si to pre seba.

„Ako to povedať.."zamyslene si rukami pretrel bradu a napokon sa na mňa pozrel. „Opýtam sa ťa takto: Čo by si urobila, ak by mal Max niečo spoločné s tým prepadnutím?"

„Zayn, čo sa mi snažíš naznačiť?"odrazila som sa z dvier auta a priblížila sa k nemu bližšie. Nechcela som ani nad jeho otázkou premýšľať, pretože to bolo absolutné. Založila som si ruky na hrudi a s neuveriteľne spýtavým pohľadom som ho prebodávala.

„Nič..Ja len..Ja sa len pýtam."povedal až priveľmi zaseknutým hlasom a ležérne sa usmial. Hneď jeho úsmev odľahčil napätie. Nachvíľku zavládlo ticho, cez ktoré som sa zamyslela, čo ak by mal Max s tým prepadnutím niečo spoločné. Bolo to vylúčené. Neublížil by mi.

„Ja neviem."povzdýchla som si a po chvíľke pokračovala: „Neverím, že by to urobil, ale ak by sa to stalo, o čom pochybujem, tak by mal na to určite nejaký dôvod a vysvetlenie, ktoré by som musela prijať tak či tak, pretože bez neho nedokážem žiť."

„Nemyslíš, že by to bolo veľké odpustenie?"opýtal sa.

„Nie, pretože by som mu dokázala odpustiť hocičo."usmiala som sa do zeme, zatiaľ čo sa mi v kútiku zraku mihala jeho krútiaca hlava.

„Aj smrť?"opýtal sa a nahlas preglgol akoby už teraz vedel odpoveď.

„Bože, Zayn, čo sú to za otázky? Keď hovorím hocičo, tak naozaj myslím hocičo. Pochopíš to, keď budeš milovať. Keď to bude pravá láska, budeš schopný urobiť čokoľvek a dokonca aj obetovať svoj vlastný život len, aby bola šťastná."venovala som mu o trochu väčší úsmev, ale on sa stále mračil.

„Naozaj ho tak veľmi miluješ?"opýtal sa so zdvihnutým obočím a s kúskom pochybnosti.

„Viac, než by si si vedel predstaviť."svoj zrak som premiestnila dopredu, kde sa týčil most spolu s výhľadom na Slnko. „Je pre mňa všetkým, a keď nie sme spolu, viem, že na mňa myslí."

„Už by sme mali ísť."povedal v tichu a otvoril mi dvere auta. Vďačne som sa usmiala.

„Zayn, rozmyslela som si to. Nepôjdeme na policajnú stanicu. Ideme domov."