Dad or son? [H.S]

*47*

Aká krásna je smrť. Aká nádherná, ľahká ako vánok, nežná a bolestivá ako ten najkrajší sen. Pôsobí vábne a elegantne, má chladný a zároveň jemný dotyk, je rýchla, ale bolestivá. Klamala by som, ak by som povedala, že som chcela zomrieť. Ešte som bola priveľmi čulá na smrť a priveľmi hlúpa a naivná na to, aby som mala ešte zomrieť. Nechcela som na tomto svete žiť bezvýznamne. Nemohla som tu, dočerta, celý ten čas byť, aby som zomrela takto ako bezvýznamná týraná žena. Nemala som v pláne takto zomrieť a nemala som v pláne nechať tu svoju rodinu a Harryho. Ešte som toho chcela veľa dokázať. Mať deti, žiť pre ne, dávať na ne pozor, karhať ich, strachovať sa, učiť ich a hlavne mať lásku, ozajstnú lásku, a milión ďalších vecí. Nie takú, akú cítim k Maxovi. Nie takú, ktorá je len čistým klamstvom a ktorá nikdy neexistovala. Môj vzťah k nemu bol len čistý pud vedomia, nie čistá láska. Je ponižujúce, že som to všetko zistila až teraz, na konci. Celá moja existencia bola nič, ja som bola nič. Správala som sa hlúpo, bola som naivná, bola som slepá a bola som len obyčajnou bezvýznamnou figúrkou na hracom poli.
Našťastie som nezomrela. Dostala som druhú šancu. Niekto hore ma má asi rád.
Do celého tela mi vošiel nový život a zhlboka som sa nadýchla, no niečo mi v tom zabránilo. Na nose som mala prístroj, ktorý mi bránil nadýchnuť sa. Odrazu mi ho niekto zložil z tváre a ja som sa rozkašlala. Napokon som sa zhlboka nadýchla a otvorila oči. Oslepilo ma ostré svetlo a moje oči sa znova zatvorili. Začala som rozoznávať zvuky, dotyky a jednotlivé vety, ktoré po sebe kričali neznáme hlasy.

„Sestra! Pripravte defiblirátor, inak nám zase odíde!!"zvolal neznámy hlas. Snažila som sa otvoriť oči a poobzerať sa, kde to som a čo sa to somnou deje, ale zatiaľ som vnímala len sluchom. „Dočerta, zastavte to krvácanie, nechceme o ňho prísť!!" Počula som krik, ale bolesť neprichádzala, čo bolo veľmi zvláštne. Dokonca ani staré modriny neboleli, ani chrbtica. „Uspite ju! Počujete? Nespite, uspite ju!!!"

„Ale..ale čo ak, zomrie v spánku????"

„Nezomrie! Teraz ju uspite, dočerta, musíme zachraniť jeho!!"

O pár minút som upadla do spánku, ale tentoraz som vedela, že sa zobudím a zobudila som sa v príjemnom tichu. Vnímala som prv len zvuk, potom dotyk, jemný a teplý dotyk dlhých prstov na mojej dlani, neskôr som pomaly otvorila oči. Videla som rozmazane a po niekoľkonásobnom klipnutí očami sa mi zaostril zrak a pomaly som sa pozrela na osobu dotýkajúcu sa mojej dlane.

„H..."vyšlo zo mňa chrapľavo. Mala som pocit, akoby som prehltla žeravý uhlík. Nasucho som preglgla a stísla mu malíček, ktorý som mala nadosah. Obe ruky mal na posteli a hlavu mal prudko sklonenú do zeme. „Ha..."pokúsila som sa znova, ale vyšlo zo mňa zakvílenie.
Harry sa striasol a nadvihol hlavu. Zaklipkal až sa napokon doširoka usmial a stoličku si pritiahol bližšie.

„Život môj! Láska, Shayla, ty..ty žiješ!"zvolal a postavil sa nadomnou, aby ma mohol pobozkať. Nežne sa obtrel o moje líce, pobozkal ma na kútik pier a sadol si späť na miesto. „Myslel som si, že sa nezobudíš. Bola to nočná mora. Bál som sa, že stratím zmysel svojho života....nemal by som zavolať doktora?"

„N..."znova zo mňa vyšlo zakvílenie.

„Nemusíš hovoriť,"slabo sa usmial, akoby úsmevom dokázal všetko zakryť, ale ja som zbadala tie kruhy pod očami, oči podliate krvou a roztrapatené vlasy. „Nerob si starosti,"povedal, keď zbadal, ako ho skenujem. „Bol som tu noc čo noc, deň čo deň. To preto."

„Ko..koľko....so..so..som....?"viac som nedokázala a Harry vycítil moju otázku.

„Týždeň. Doktori si mysleli, že už nevstaneš. Ja som vedel, že si bojovníčka." Pobozkal mi hánky na rukách a nežne mi ich hladil.