Dad or son? [H.S]

*27*

„Harry?"oslovila som ho, keď sa vynoril z šéra, ktoré rozľahlo na chodbe. Mal ten svoj neutrálny výraz a zaťatú sánku akoby tu bol nechcene.

„Čo tu chceš?!"vyštekol na ňho Louis a nebyť otcovho prísneho pohľadu, asi by sa na ňho vrhol. Postavila som sa a inštinktívne si založila ruky na hrudi. Nebola som nahnevaná, len zvedavá, prečo je tu, keď jeho výraz svedčí, že tu nechce byť.

„Shayla,"oslovil ma, ale nedokončil. Louis hlasno zavŕčal a Harry sa na ňho pozrel a zaťal päste. „Môžem s tebou hovoriť o samote?"opýtal sa neutrálne s pohľadom na Louisa.

„Nie! Nenechám ťa s ňou samu!"znova sa rozkričal. Pozrela som sa na mamu prosebným pohľadom, ktorým som dostatočne dala najavo, že ju prosím, aby niečo urobila. Pribehla k Louisovi a ťahala ho preč, lenže on sa nedal a naďalej Harryho zabíjal pohľadom.

„Nie, mama, nenechám ju s ním!"

„Okamžite sa upokoj a choď radšej za svojím synom!"tentoraz prehovoril otec a Louisove črty tváre sa uvolnili. Len otec ho dokázal uzemniť, nikto iný to nedokázal.

„No tak, Louis, on jej neublížil."šepla mama s lesklým pohľadom. Sklopil zrak a naštvane odišiel.

„Chceš s ním ostať sama alebo tu ostaneme?"opýtal sa otcovským tónom.

„Nechajte nás, prosím."slabo som sa usmiala a obaja prikývli. Spolu odišli a nastalo ticho. Ja som čakala, že prehovorí, prečo je tu a on čakal na moje otázky. Ani jeden z nás však neprehovoril. Pozerala som sa na ňho a snažila som sa potlačiť slzy. Neutrálnosť zdobila jeho napätú, dokonalú tvár. Oči mál zvláštne zelenšie a rozšírenejšie od hnevu, ktorý nedával najavo, ale ja som vedela, že tam v ňom je.

„Čo je s Liamom?"opýtala som sa s neuveriteľnou zvedavosťou. Prekvapivo na mňa pozrel a jemne sa usmial.

„Je v nemocnici. Bude v poriadku."prikývol a pohľad uprel do podlahy. Hlavu som mala plnú otázok a bála som sa opýtať sa na ne. Musela som prekonať vnútorný boj so strachom a opatrne som sa začala pýtať.

„Prečo si tu?"Hlas som mala nezvyčajne tenký akoby som sa išla čochvíľa rozplakať a nemala som od toho ďaleko.
Zničujúco si povzdýchol a jeho hruď sa pri tom elegantne nadvihla. Vzpriamene sa na mňa pozrel a ja som v ňom znova videla tú nechcenosť a malú bezmocnosť.

„Prišiel som po teba."potichu povedal. Neznelo to veľmi presdvedčivo, skôr akoby povedal to najväčšie klamstvo.

„Nechceš ma vziať domov, však?"Pýtala som sa nepodstatné otázky, len aby som sa nedozvedela niečo, čo by ma zabolelo.

„Máš pravdu. Nechcem."priznal a sklopil hlavu. Oblízol si dolnú peru a potom si ju uväznil medzi zubami.

„Tak prečo si tu?"Snažila som sa znieť tvrdo, ale nedarilo sa mi to. Znelo to akoby som mu všetko vyčítala, ale nebolo to tak. Za nič nemohol.

„Tu by si sa mala lepšie, ale otec.."odmlčal sa a nadvihol ku mne hlavu. „Otec sa trápi."Nosné dierky sa mu pri tej vete rozšírili ako aj oči.

„Myslela som si, že sa mu uľavilo, keď ti skoro zabil kamaráta a udrel svoju manželku."povýšenecky som nadvihla obočie a sledovala, ako sa jeho ruky zatínajú a uvoľňujú. Bol nervózny alebo nahnevaný. Alebo oboje.

„Pozri, otca to mrzí a chce, aby si sa vrátila."Päste zatínal silnejšie a napol sánku tak silno, že som počula škrípnutie zubov. Povzdýchla som si.

„Tak prečo neprišiel on?"plačlivo som sa opýtala. Radšej by som tu videla jeho, než Harryho. Radšej by som vypočúvala jeho, než Harryho. Radšej by som prijala jeho ospravedlnenie, než Harryho. Radšej by som sa roztápala nad ním, než nad Harrym. Radšej by som bola, keby som tu nestála a bola doma s Maxom, pila čaj a zasypávala ho otázkami o tom, ako veľmi ma miluje.