Dad or son? [H.S]

*13*

Áno, či nie? Práve som sa rozhodovala, či Louisovi zavolám a či nie. Prehodnocovala som situácie a vôbec žiadna nebola racionálna. Chcela som mu zavolať a potom sa tváriť, že to bol len omyl a chcela som zavolať niekomu inému. Snažila som si v hlavne vybaviť jeho hlas, ale nešlo to. Tužila som počuť jeho hlas, ten hrubý mužský hlas, ten, čo mi v deststve každé rano pílil uši, áno ten, ten hlas môjho brata. Dívala som sa na jeho číslo a pri tom sa mi prsty chveli akoby mi vraveli: „Volaj!"
Nechala som plynúť ešte pár zbytočných sekúnd, cez ktoré som sa aj tak nedokázala rozhodnúť. Srdce mi vravelo, aby som nerozmýšľala a hneď mu volala. Ved predsa som bola na vážkach, či je s mamou doma všetko v poriadku a zas tu bol ten trápny pocit, ktorý sa ma snažil presvedčiť, že ak by sa niečo stalo, Louis by mi určite zavolal a ak mu teraz zavolám, zbytočne ho oberiem o čas. Silno som si kúsla do pery a trasúcim prstom klikla na zelené políčko na dotykovom displeji. Mobil som si priložila, čo najviac k uchu, aby som počula každé jeho slovo zreteľne a aby som si jeho hlas mohla ľahšie zapamätať. S privretými očami a s perou medzi zubami, som napäto čakala, že sa ozve jeho hlas z mobilu, ale jediné, čo bolo počuť, bolo píp, ticho, píp, ticho...

„Prosím?"ozvalo sa z druhej strany, lenže toto nebol hlas, ktorý som očakávala. Bol to hlas, ktorý vo mne vyvolal vojnu materinských citov a nemohla som sa ubrániť miernemu šoku. Netušila som, že by som ju ešte niekedy mohla počuť. Jej hlas mi prešiel celým telom, až do končekov prstov, až na samý koniec kože. Chcela som ho počuť znova a znova, chcela som len, aby hovorila, čo sa jej zachce. Bolo by jedno, čo by hovorila. Hlavne, že by som aspoň počula jej bujarý hlas, ktorý ma po celý život karhal a učil všetko, čo teraz viem, ale na čo to bolo dobré, keď som ju aj tak neposlúchla kvôli láske, kvôli mužovi, kvôli Maxovi, ktorému nič nevyčítam a ani nič neľutujem akurát jedno si moju ľútosť predsa len zaslúži. Strata rodiny. Akurát to môžem ľutovať, len a len stratu, ale pre čo a pre koho, nie. „Haló, je tam niekto?"opýtala sa miernou nervozitou, keď som jej stále nedokázala odpovedať. Ako som aj mohla, keď hlas mi zabehol kdesi v hrudi a dych som zadržiavala až doteraz. Oči som už dávno mama zapichnuté do vypnutej telky predomnou a moje ústa už-už chcel opustiť plytký ston, ktorý sa mi dral z hrdla, ale dokázala som ho potlačiť a radšej som úľavou, šťastnou úľavou vydýchla zadržiavaný dych.

„Mama,"takmer nečujne som šepla to slovo, ktoré chýbalo mojím ústam a tak krásne sa vyslovuje, že by som ho najradšej vyslovila aj tisíckrát za sebou. V mobile zavládlo ticho, ktoré som sa snažila prerušiť, ale akokoľvek som chcela, ďalej som už rozprávať nemohla, keďže už aj slzy si našli cestu von z mojich oči. Nebolo ich veľa, len tak..jedno vedro.

Čakala som, že zloží alebo, že zase začne hovoriť o Maxovi a o tom, aby som ho opustila, lenže nie. Vládlo medzi nami tak krásne ticho, pri ktorom sme si nemuseli ani nič hovoriť, pretože jej zničujúci výdych a zároveň nadšený nádych, hovorili aj bez slov. Nachvíľku som privrela oči a tú veľkú hrču v mojom hrdle, ktorá mi bránila rozprávať, som zťažka prehĺtla, aby som mohla aspoň niečo povedať.

„Dcérka,"tak krásne to znelo po dlhej dobe. Chvela sa ako ja, dalo sa to spoznať podľa hlasu, ktorý sa jej tiež triasol. Chvíľku nechala plynúť čas akoby práve túto nechcela tak skoro ukončiť. Zhlboka sa nadýchla a plačlivo sa opýtala: „Ako sa máš?"

„Mám, mám sa fajn a ty?"odpovedala som po hlbokom nádychu, výdychu a po utretí sĺz, ktoré mi stále zmáčajú tvár.

„Dobre,"znela jej odpoveď na jeden nádych. Náš rozhovor sa začínal tak nevinne akoby bolo všetko po starom a to ma bolelo viac, pretože nič nie je po starom i keď by som bola radšej ak by bolo.

„Prepáč, mama."túto vetu som použila nespočetnekrát a po každým som dúfala, že tá tupá bolesť ochabne, lenže po každom maminom odmietnutí som v to prestala veriť, ale teraz sa vo mne prebudila aká-taká malá nádej. Chvíľku bola ticho s pomalymi vzlykmi akoby spracúvala moju dlho žiadanú žiadosť o odpustenie.