Beautiful Creatures ✔️

•2.

Prešli len dve minúty.. Ešte aspoň tri a prídem. Horšie čo môžem spraviť tomu učiteľovi ako neprísť na hodinu je prísť po zvonení a odignorovať ju.

Riaditeľ mi stihol poukazovať celé prvé poschodie a moju skrinku. Už ostáva iba dojsť do triedy. Nervózne som si trela ruky. "Nemusíš byť nervózna. Nevediem ťa na popravu." Povedal pobaveným hlasom. "Ako prepáčte, ale príde mi to ešte horšie ako poprava." Povedala som nervózne.

Zastavil som sa ešte na záchode, aby som si opláchnol tvár vodou. Trochu sa spamätám a pozriem na svoj odraz v zrkadle. Hm.. Musím uznať, že vyzerám dobre. Mal som peknú mamu a šťastie, že som po nej. Moje čierne vlasy mi padali do tváre a inak boli strapaté ako vždy. Moje zelené oči na mňa z odrazu upierali pohľad. Dosť mi vadí byť upírom. Musím sa riadne ovládať, aby som po niekom nevyštartoval.

"Zdravím študenti." Pozdravil riaditeľ študentov, keď sme vošli do triedy. Ach Bože! Toto neprežijem! Študenti mu zborovo odzdravili. Zdá sa, že je riaditeľ na tejto škole dosť obľúbený. "Toto je vaša nová spolužiačka Amber Roots. Dúfam, že ju k sebe príjmete aj napriek tomu, že sa už blíži koniec školského roka. Tak. Ja som už urobil všetko potrebné. Môžeš sa posadiť na veľné miesto." Ukázal rukou na jediné voľné miesto úplne vzadu. Celá červená som prešla až k prázdnej lavici a sadla si. Toto ešte bude deň..

Kráčal som po chodbe. Počul som svojim sluchom riaditeľa školy, ako niečo hovorí o tej novej žiakom. Hmm.. To som teda zvedavý, čo to bude za dievča. Ale do pekla! Spomenul som si na to, že moje miesto vzadu je ako jediné voľné. Ako som mohol zabudnúť?! Určite si tam sadla. Takže tam pravdepodobne nabehnem a urobím jej najhorší prvý deň.

Nervózne som trpela všetky pohľady mojich spolužiakov. "Myslím, že by ste sa predsa len mali vrátiť k svojim testom. Amber vám nikam neutečie." Napomenul ich profesor Bubble. Práve keď sme sem s pánom riafiteľom prišli, mali písať koncoročný test. Kedže sme už štvrtáci a máme maturity a ostatné blbosti za sebou, ostali nám len poslené skúšky. A to len na to, aby niečo mali napísané. Aspoň tak mi to v stručosti vysvetlil profesor Bubble. Ja som na svojej starej škole už napísala všetky blbosti, ktoré boli treba. Takže tu teraz sedím ako jediná, čo to má všetko za sebou. Výborne. Z môjho pochodového zamyslenia, ma vyrušilo otvorenie dverí. Žiadne klopanie, nič.

Vošiel som do triedy. Všetci sa na mňa pozreli. Žiaci so zdvihnutým obočím. Teda tí, ktorí sa odvážili stále na mňa upierať pohľad. "Teraz sa chodí Wilde?" Zakričal na mňa učiteľ. "Môžete byť radi, že som vôbec došiel" Odvrkol som a ďalej ho ignoroval. Rovnako ako aj on pre istotu mňa. Samozrejme. Radšej mi nič nepovie A potom sa bude sťažovať riaditeľovi, ako vždy. Namieril som si to k mojej lavici, kde sedela tá nová. Vražedne som po nej pozrel.

Zdvihla som svoj pohľad a odhrnula si z tváre svoje brčkavé čierne vlasy, ktoré mali červené ombré. Nie že by som si to ombré dávala robiť, vlasy som mala takéto už od mala. Aspoň jedna dobrá vec na mojich schopnostiach. Pri pohľade na chalana, ktorý vošiel dovnútra, som úplne stuhla. Bolo na ňom niečo magické a temné. Hlavne temné. Ďalšia z mojich schopností. Moje pocity sa nikdy nemýlia. Jeho čierne vlasy mal strapato rozhádzané na všetky svetové strany a jeho zelené oči ma ma vraždili každým krokom blížiaci sa ku mne viac a viac. Z toho som mala blbý pocit. Veľmi blbý. Radšej som svoj pohľad presunula na lavicu a nechala si svoje brčkavé vlasy padnúť do tváre.