Beautiful Creatures ✔️

•17.

"Ani ja som ešte nemala žiadnymých priateľov." Priznala som.

Pozrel som na ňu,,Čože? To akože nikdy? Žiadnych? A čo niekoho, kto bol niečo viac?" Spýtal som sa, pretože som si spomenul na to ako som ju vtedy pobozkal.

Zasmiala som sa. "Pri mojich rodičoch? To sotva." Moje líca teraz horeli z úplne iného dvôvodu. "A čo ty?" Opýtala som sa ho, keď už sme pri tom.

,,Uhmm.... Ani ja nie" Sklonil som hlavu. Nebudem jej klamať so svojou túžbou po krvi som každého odháňal preč, ak nie rovno zabil.

"Hm.." Nevedela som čo povedať.

,,Cítim sa trápne" Vzdychol som si a zasmial som sa.

"Nápodobne." Zahryzla som si do pery.

Začal som sa smiať.

"Fajn. Toto je fakt divné. Začinime odznova." Povedala som a pristúpila k nemu. "Som Amber, tvoja nová spolubívajúca. Teší ma." Povedala som a podala mu ruku.

Usmial som sa doširoka.,,Som Dominic tvoj nájomník, ktorý od teba nemieni vymáhať peniaze. Rád ťa spoznávam.. Slečna" Povedal som a vzal som si jej ruku, ktorú som pobozkal a pozrel som na ňu s úsmevom ešte z dola ako som bol sklonený.

Tak teraz som bola ešte červenšia, než keď sa nahnevám. Moje líca museli horieť. "Ehm.. Ešte stíham ísť do školy, takže uhm.. Pôjdeš so mnou?" Opýtala som sa ho a zahrýzla si do pery.

Vystrel som sa. ,,Fakt sa ti po tom všetkom, čo sme za dnešok a včerajšok prežili chce vrátiť späť do školy, kde na teba kričia ľudia?" Zasmial som sa.

"Noo.. Keď to podáš takto, tak ani nie, ale ja sa naozaj musím nejako kvalitne odreagovať." Mykla som plecami.

,,Hm.. Tak odreagovať" Usmial som sa.,,Poznám jedno úžasné miesto kam by sme mohli ísť.. Teda ak chceš" Usmial som sa doširoka.

"Áno, škola." Žmurkla som naňho a išla do izby. Musím si vziať veci.  Oblečená som už bola. Cestou som sa potichy uchechtávala.

Keď sa vrátila späť rozhodol som sa ísť na to inak.,,Takže ja som si domov doniesol šprta" Zasmial som sa.

Prekrútila som nad ním očami. "Nechcem problémy. Stačí, že sme včera odišli, keď sme mali byť po škole. Aj keď som odpadla a ty si ma zachránil. A ďalší dôvod, som zvedavá ako mi oznámia otcovú smrť. A..." Nadýchla som sa. "Keď sa budú pýtať, poviem, že som bola cez noc s tebou. Teda u teba. Ďalej, zo včerajšieho odchodu bude problém, preto pôjdeš so mnou a vyslvetlíš im, ako hrdinsky si ma zachránil a ostala som pre istotu u teba. Nechcel si riskovať, že sa mi znova niečo stane. A ak by bol problém s políciou ohľadom smrti otca, budeme sa navzájom kryť. Takže. Neviem či si ma pochopil, ale dúfam, že áno. Takže, si choď po veci. Ideme. Počkám ťa vonku, keďže ani len netuším, kde som." Povedala som a usmiala sa.

Takmer unudene k smrti som si vzdychol. ,,Faaajn..keď to už musí byť" Povedal som a svojou upírskou rýchlosťou som si vzal tašku a znova sa objavil pri mne.,,Nemusíš ma nikde čakať." Žmurkol som na ňu a išiel som von s tým, že ma ona nasleduje.

"Pako." Zamrmlala som si pod nos..

,,Ja som ťa počul!" Zakričal som jej dozadu a pre seba som sa usmial ako som stále kráčal pred ňou. A ani som sa neobzrel.

"To je dobre." Povedala som. Prečo sa s ním trocha nepobrať? V rukáh som sformovala snehovú guľu a hodila ju po ňom. Trafila ho presne zo zadu do hlavy. Ruku som si priložila na ústa sa skrývala smiech.

Pomaly som sa k nej otočil s vražedným pohľadom,,To si ako spravila?" Pozrel som po nej ako sa snažila skrývať smiech. Bola zlatá.

"Hmm... Takto?" Spravila som ďalšiu snehovú guľu a hodila ju po ňom.

Okamžite som sa jej vyhol.,,Táto hra nieje fér" Pozrel som po nej a zasmial som sa.

Mykla som plecami. "Čo takto dážď?" Opýtala som sa ho s úškrnom a ako na povel začalo pršať. No mňa dážť obchádzal.

Len som tak tam stál s pohľadom na ňu a perami v rovnej čiare a nechal som dážď stekať po mojich čiernych vlasoch, ktoré som už mal v tvári.,,Už si sa zabavila?" Povedal som ako som odpľúval vodu, ktorú som mal na perách. Moje biele tričko bolo celé rozmočené, čiže zvyrazňovalo moje vypracované telo. Našťastie mám čierne rifle.

Pohľadom som skenovala jeho hruď. Musela som si zahryznúť do pery. Teraz som sa schladiť potrbovala aj ja. Moje líca boli celé červené. "Áno." Uhla som pohľadom a zastavila dážď.

Ona si ma obzerala. Musel som sa usmiať. Ona si obzerala moje telo. Chvíľu to vyzeralo, tak že nedokáže uhnúť pohľadom a stála tam ako keby bola paralyzovaná. No a nádherne sa červenala.,,Tak v tom prípade..." Objavil som sa hneď pri nej a naklonil som sa k jej uchu.,,Môžme ísť asi aj do školy, čo povieš?" Pošepkal som s úškrnom na perách.

"Samozrejme. Lenže ja neviem, kde tá škola je." Ostúpila som od neho a snažila si zakryť tvár vlasmi. Moja červeň nechcela zmiznúť.