Beautiful Creatures ✔️

•3.

Podišiel som k SVOJEJ lavici. "Ehm! To je moje miesto!" Zavrčal som na ňu naštvane. Sedela pri okne. Keby si sadla vedľa nemám žiadny problém, pretože viem, že chudinka si nemá kam sadnúť. No ale jedna vec na nej ma zaujala. Keď som sa sústredil na pach jej krvi. Voňala úžasne. Nie ako každý. Niečo na nej bolo inak. Stále som sa na ňu mračil a vraždil ju pohľadom. Celá trieda a dokonca aj učiteľ nás sústredene a obávane pozorovali a v tichosti čakali, čo sa bude diať.

"Ehm! Toto je moje miesto!" Zavrčal na mňa naštvane. Zasmiala som sa. "Tak to určite." Odpovedala som leda bolo. Musela som sa zhlboka nadýchnuť. Moja špecifická vlastnosť je, že viem veľmi ľahko vybuchnúť. Oheň je jedna z mojich silných stránok. Moje líca naberali červenú farbu, pripravená bojovať. Znova som naňho pozrela a upriamila naňho moje sýto modré oči, ktoré si viem udržať v naprostom kľude. A ďalšia vec v ktorej som dobrá. Ľad a voda. Som opak samej seba. Keď som kľudná, som ako voda. Keď som nahnevaná, som ako oheň. Sama seba utlmujem. Aj keby som chcela, nedokážem vybuchnúť. Voda prevláda, aj keď mám takmer červené vlasy. "Ak by to tak bolo, asi by si tu sedel ty, nie ja." Zahryzla som si do pery. Oheň a hneď hasený vodou. Niekedy odpovedám dosť nepríjemne. Zatvorila som oči. Musím si dávať pozor. Znova som ich otvorila a zadívala sa na, pre mňa, neznámeho chlana. Musím povedať, nevyzeral najhoršie.

Všetci zrazu zatajili dych a pozerali na ňu s vyvalenými očami a otvorenými ústami. Toto dievča si práve podpísalo rozsudok smrti. A to si aj všetci myslia. Iba nemôžu tušiť, že ja to myslím doslova. Hm. Jej krv je aj tak dosť špeciálna, tak prečo nie? Pristúpil som k nej s naštvaným pohľadom bližšie. ,,Vieš. Kľudne by stačilo ak by si sa posunula vedľa. " Precedil som čo najmilšie cez zuby. Najradšej by som ju zabil, ale na moju smolu sú tu ľudia.

"Tak prečo si tam nesadneš ty?" Opýtala som sa ho a zahryzla si silno do pery. Dofrasa! Znova som ju prehrýzla. Nenechám sa ukrátiť o ten výhľad. Veď je to príroda, vietor. To všetko môžem vidieť. Ale podľa jeho výrazu som asi spravila hlúposť, že som sa znova ozvala. Všetci na mňa pozerali s vyvalenými očami. Kašľali na test. Až sa do toho musel vložiť profesor. "Ticho! Píšeme tu test. Pán Wild, sadnite si na miesto vedľa slečny Roots. Test si napíšete po škole. A že ste tu spôsobili taký rozruh slečna Roots, ostatene tu s ním." Povedal prísnym hlasom a otočil sa k svojim papierom. Asi som mŕtva. Prvý deň a som po škole. Povolila som stisk zubov a nechala svoju zakrvavenú spodnú peru na pokoji. Krv mi z nej stiekla až na lavicu. Moja krv je nezvyčajná. Je až bordová a keď je dlho na vzduchu, začne mrznúť a trocha modrať. Rýchlo som poutierala všetkú svoju krv a snažila sa tváriť nenápadne. Výhľad oknom mi prišiel zrazu tak zaujímavý..

Cítil som jej krv. Bože.. Ja sa neovládnem.. Už som si chcel sadnúť, ale do pekla. Ja to nedokážem. Dievča sa snažilo utrieť všetku krv, ale na ten pach len tak nezabudnem..a čo už len tú farbu? Ona nieje normálna. Okamžite som sa otočil a vybehol som z triedy. Taká nezvyčajná. Nádherná vôňa. Keby som nevybehol určite by som ju zabil a ostatných tiež, pretože videli priveľa. Bežal som na wecka a úplne som ignoroval učiteľov rev za mnou. Dvere som nechal bohužiaľ otvorené. Sústredil len na to, že vypadnem. Došiel som na záchody a tresol som dverami. Oprel som sa rukami o umývadlo a zahliadol som sa. Zdvihol som hornú peru. Moje tesáky. Musím ich skryť. Tvár som si oblial vodou a napil som sa z nej. Túžba po tej krvi prestala, ale ten pach stále akoby som cítil. Tak dokonalá. Musím ju mať všetku!

Nečakane vybehol preč. Ani len dvere nezavrel. Profesor po ňom niečo kričal, ale ignorovala som to. Viac ma zujali jeho oči. Zdalo sa mi, že naberali červenú farbu. Jeho pohľad skenoval moju krv, ktorá bola na lavici. Je možné, že by... Nie, to je hlúposť. Presťahovali sme sa do malého mestečka, pretože tu nemajú byť žiadne magické bytosti. Nič. A ak by aj bol, to čo si mysím, že je. Určite by som to už vedela. Teda, dúfam. Ach! Ešte s ním mám tráviť hodinu po škole. A sama. Ten test mu vraj dá profesor napísať cez inú hodinu, no veľmi tomu neverím. Povzdychla som si položila si hlavu na lavicu. Zvládnem to. Ja to zvládnem.

Pozeral som na seba do zrkadla. Bol som v pohode. Už som aj vyzeral ako človek. Rýchlo som vybehol na chodbu. Oprel som sa o stenu a spustil sa po nej dole. Prsty som si ponoril do mojich strapatých vlasov. Snažil som sa zhlboka dýchať. Toto sa už nesmie opakovať. Nie v škole. Nie niekomu na očiach.