Beautiful Creatures ✔️

•5.

V momente ako zamkol učiteľ dvere a zmizol som vstal a buchol som po lavici pred dievčaťom ako som sa oproti nej postavil. Určite to nečakala lebo sa riadne mykla. Moje oči už chytili sýtu červenú. Nedokázal som sa ovládať. ,,Tak Amber! Myslím, že je čas dať ti nejakú tú lekciu!" Usmial som sa do jednej strany a uprene som na ňu hľadel. Riadne odolávam. Riadne.

Keď buchol po lavici, takmer som vyletela z kože. Postavil sa predo mňa a jeho slová ma mrazili, aj keď som na chlad bola zvyknutá. Veď ľad som dokázala vytvoriť. Ten jeho úsmev do jednej strany mi zvýšil srdečný tep. Rukov som si prekryla ústa. Určite už začne mrznúť musím to zmyť. A hneď. Prekonala som svoj strach a rýchlo prešla k umývadlu, pustila vodu a opláchla si krv. Ani neviem ako, no bol zrazu za mnou.

,,Tak sa dohodneme. Dobre?" Spýtal som sa jej so širokým úsmevom.

Rýchlo som sa otočila a stiahla ruku z úst. Už som tam nemala takmer žiadnu krv, no pre istotu som si po pere prešla jazykom a zbavyla sa zvyšku. "Č-čo?" Opýtala som sa ho a musela sa zakloniť, aby som mu videla do tváre. Hypnotizoval moju krvavú peru.

,,Vypadneš z môjho miesta a možno ťa nechám žiť" Usmial som sa na ňu, ale riadne som túžil po tej krvi. Pravdepodobne sa aj tak neovládnem a vezmem si ju všetku, ale som zvedavý ako bude reagovať.

Zamračila som sa naňho. "Stačilo normálne povedať." Zašomrala som si popod nos. Pri jeho vyhrážke som sa nejako extra nepozastavovala, snažila som sa ju ignorovať. Pri tom kto som a kto sú moji rodičia, som na vyhrážky už zvyknutá.

Zasmial som sa.,,Ja som ti to už predsa hovoril" Usmial som sa na ňu.,,To ty si nechcela. Len si došla do tejto školy a už dovoľuješ obsadiť niekomu miesto. A to ani nehovorím o tom, že od toho miesta sa všetci pre ich bezpečnosť držia ďalej!"

"Ja? Tak prepáč, ale nebol si tam. Vieš si vôbec predstaviť, ako som sa ráno cítila, prísť do novej školy a postaviť sa pred cudzích ľudí?! To, že som po tebe ráno tak vybehla, bol len skrat. Kľudne si to miesto nechaj. Je mi ukradnuté." Hovorila som rýchlo a moje líca nabrali červenú farbu. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude. "Och.." Zašepkala som a pritlačila si ruku k hrudi. Musím sa upokojiť. Musím. Potrebujem vzduch. Otočila som hlavu k dverám, ale spomenula som si, že nás tu profesor zamkol. "To nie." Bolestne som zatvorila oči a voľnou rukou sa chytila umývadla za mnou. Ťažko sa mi dýchalo. Asi odpadnem. Je mi vážne zle.

,,Čo ti je?" Spýtal som sa jej nezaujato. Počul som jej tep.

Prerývane som sa nadýchla a upriamila naňho svoje modré oči. "Ja.. ja" Snažila som sa zo seba niečo dostať, ale dosť ťažko sa mi rozprávalo. Môj hlas bol chrapľavý, tichý a nalomený. Zakňučala som a zatvorila oči. Na nohách som sa držala len tak tak. "Vzduch.. Ja.." Neudržala som sa a spadla.

Ako padala okamžite som ju zachytil. Hlas v hlave mi za to nadával. Ale čo som mal robiť? Nejak mi zaspala v náručí. Nevedel som, čo mám robiť vzhľadom na to, že sme tu zamknutý. Nemohol som ju tu len tak nechať. Obrovskou silou som vykopol dvere, ktoré sa rozleteli na chodbe. Z toho bude riadny prúser, ale však čo. Aj tak som už dosť problémový. Rýchlo som s ňou mojou rýchlosťou došiel ku mne domov, kde som ju položil na moju posteľ a prikryl. Žijem sám, takže by malo byť všetko v pohode, no a k nej som ísť nechcel. Vrátil som sa ešte rýchlo do školy pre jej veci. Však ona spí.

V hlave mi hučalo. Ako by mi tam vybuchla sopka. Mama vravela, aby som si dávala pozor, vraj keď sa blížia moje devätnáste narodeniny, som oveľa zraniteľnešia. Cítila som, ako mi do tváre udrel vietor. Zhlboka som sa nadýchla. Konečne vzduch. Cítila som pod sebou niečo mäkké a nakoniec som bola celá v teple. Bolo to príjemné. V mojej hlave mi už prestávalo hučať. Tentokrát som padala do bezbolestnej tmy.

Vzal som jej rýchlo z triedy tašku. Našťastie tam nikto nestihol prísť. Upírskou rýchlosťou som zmizol a došiel som domov. Ľahol som si vedľa nej na posteľ a zatvoril som oči. Niečo je na nej zvláštne. Je to síce aj jej krv ale to určite nieje všetko, no a ja zistím, čo s ňou je.