Beautiful Creatures ✔️

•11.

Zrazu sa ozval krik. "Čo ste mu spravili?!" Opýtala sa zdesene moja mama. Odtiahla som sa od Dominoca a pozrela na mamu, ktorá sa nakláňala nad mojim mŕtvym otcom.

Našťastie tam došla jej mama a tým pádom zachránila svoju dcéru. Okamžite som sa od nej odtiahol aj ja a pozrel som na jej mamu. ,,Váš manžel bol zlý muž... Musel som to urobiť" Povedal som a nervózne som sklonil hlavu.

"Čože?!" Vykríkla zdesene moja mama. "Si monštrum, ako si to mohol spraviť?!" Hystericky sa opýtala. "Mimi, upokoj sa. Ja som mu to dovolila. Nie je monštrum. To môj otec ním bol. A zachránil ma pred ním. Za čo mu ďakujem, aj keď je to veľmi kruté." Povedala som zničeným hlasom.

,,Je mi to ľúto, ale musíte to prijať" Povedal som. ,,Keby som to neurobil zabil by vašu dcéru! To by ste chceli? Bol to len násilník, čo sa nevedel zmestiť do kože!" Ani som si neuvedomil, že tak nahlas kričím.

"Ale ja som ho milovala. Amber je len chyba. Nikdy sa nemala narodiť. Ak by aj zomrela. Bolelo by to, ale nie tak ako smrť môjho manžela!" Kričala. Jej slová ma poriadne bodli do srdca. Odvrátila som od nej tvár a zahryzla si do pery. "Vypadni! Už ťa v živote nechcem vidieť!" Kričala po mne. Zalapala som po dychu. "Mami.." Chcela som k nej pristúpiť, ale nedovolila mi to. Odhodila ma prúdom vody do najbližšej steny. "Ty už viac nie si moja dcéra." Povedala ľadovým hlasom.

Pozrel som na jej mamu a potom hneď na Amber. ,,Ste príšerný rodičia. Mali by ste sa nad sebou zamyslieť!" Sykol som a pribehol som k Amber.

"Som čo cítiš. Voda mi ublížiť nemôže." Odmlčala som sa. "Mal by si odísť. Iba ti spôsobujem problémy." Zašepkala som zničene. "Vy ste ešte tu?!" Znova sa rozkričala. "Vypadnite!" Chcela znova zaútočiť, no ty ublížila Dominicovi. Preto som tú vodu, ktorá k nám letela, zmrazila. "Choď." Povedala som Dominicovi.

,,Dobre. Pôjdem" Povedal som a rýchlo som na ruky zdvihol aj Amber. Okamžite sme sa dostavili do jej izby, ktorú som dlho nehľadal. ,,Zbaľ si veci. Odchádzaš so mnou!" Pokynul som jej.

"Čo to?" Nechápavo som sa naňho pozrela. "Ja.. Ja odídem, no nie s tebou. To nemôžem." Potlačovala som ďalšie slzy.

,,Prečo nie? Aj tak som osamelý. Žijem sám... Ty nemáš kam ísť." Sklonil som hlavu a dúfal, že ešte zmení názor.

"Daj mi jeden dobrý dôvod. Ale nie ten, že namám kám ísť. Si upír a chceš moju krv. Tak prečo by som k tebe mala ísť?" Hlas mi podsočil a veta sa končila mojim zvlykom.

No jasné. Som monštrum a bojí sa ma. Samozrejme. Dostal som ranu do srdca, ako to povedala. Mierne som pootvoril ústa. Jednoducho som zrazu nemal slová. Iba som tam tak stál a zranene na ňu pozeral.

"Ja.. Prepáč." Spadla som na zem a plakala. Bolo toho na mňa priveľa. Celé tie roky.. Rukami som si prekryla svoju tvár a plakala do nich. Snažila som sa udržať silná, ale zosypala som sa ako domček z karát.

Okamžite som si k nej kľakol. ,,Hej.. To bude dobré. Ja.. Môžeš sa nasťahovať ku mne a ja odídem. Navždy. Aby som ti už neublížil. Máš pravdu som monštrum a túžim po tvojej krvi. Tam budeš v bezpečí pred všetkými a najmä predo mnou." Chytil som jej hlavu medzi palec a ukazovák a zdvihol som ju, aby sa mi pozerala do očí. Mierne som sa usmial a druhou rukou som jej utrel slzy. Moje podvedomie kričalo. Čo to robím?! No ale je to asi jedno.

Jeho pohľad bol tak hypnotyzujúci a jeho dotyk tak upokojujúci a príjemný. Potiahla som nosom. "Ja som nikdy nepovedala, že si monštrum." Vzlykla som. "A určite nechcem, aby si niekam odchádzal. A ja... No... Nemám kam ísť, takže tvoju ponuku príjmem, ale len ak budeš pri mne." Slabo som sa usmiala a potiahla nosom. Nikdy som si nemyslela, že je monštrum. To nie. Ani len trošičku.

Prekvapila ho. ,,Ale veď si povedala, že..." Nezmohol sa na viac.

"Že chceš moju krv. Nie, že si monštrum. To je blbosť. Monštrum bol môj otec a ako som zitila, je ním aj moja matka. To sme dokonalá rodinka, čo?" Trpko som sa zasmiala. "Keď si to tak vezmeš, som monštrum aj ja." Povedala som a zahryzla si do pery.

Musel som sa zasmiať. ,,Ty? Prosím ťa. Ani ne žartuje." Zasmial som sa. ,,No poď. Zabalíme ti veci a vypadneme z tohto pekelného domu." Usmial som sa na ňu a postavil som sa. Podal som jej aj ruku, aby som ju zdvihol.