Beautiful Creatures ✔️

•34.

Sadla som si na neďalekú lavičku a v tichosti plakala. Jeho strata ma bolela najviac. Vzlykala som a cez slzy som ani len nevidela.

Došiel som k nej a sadol som si vedľa nej. ,,Prečo plačeš?" Spýtal som sa jej a privinul som si ju bližšie k sebe. ,,Mám pocit, že stále plačeš len kvôli mne. Všetko zničím. Ako by aj nie. Vždy to tak bolo. V podstate som zabil aj vlastných rodičov." Povedal som smutne.

"To nehovor." Vzlykla som. Postavila som sa a sadla si naňho. Svoje nohy som obmotala okolo jeho pása a svoje ruky okolo jeho krku. Takto som bolo naňom doslova prilepená ako klieš. Hlavu som mala v záhybe jeho krku. Takto mi bolo najlepšie.

,,Obaja obetovali svoj život, aby som ja mohol žiť. Stalo sa, keď som mal len 10. Odvtedy žijem sám a každý deň si dávam ich smrť za vinu. Miloval som ich a oni milovali mňa. A ja som ich zabil" Oprel som sa o jej hlavu a začali mi tiecť slzy.

"Nezabil si ich. Ako si povedal, obetovali sa. A keď sa niekto pre niekoho obetuje, určite nechce, aby tá osoba potom žila celý život s pocitom viny. Vtedy nežiješ a oni potom zomreli zbytočne. Takže žiadne také reči pocuť nechcem, jasné?" Opýtala som sa odtiahla sa od jeho. Keďže som na naňom sedeala, ako som sedela, naše tváre boli rovno pred sebou. Do líc sa mi nahrnula červeň. Boli sme tak blízko.

Pozeral som jej do očí. Mala pravdu. Nemal by som sa trápiť. Určite by neboli dva krát nadšený. Pozeral som sa jej do očí, ale potom nastal dlhý moment keď som sa pozeral na jej pery. Už je to dávno, čo som ich neochutnal. ,,Ehm.. Mali.. By sme ísť domov." Povedal som keď som odtrhol svoj pohľad a zdvihol som ju zo seba na zem. Usmial som sa na ňu.,,Myslím ku mne.. Máš tam veci." Usmial som sa ešte viac.

"Uhm.. Ak chceš, môžem odísť. Nechcem byť príťaž. Už si si kvôli mne vytrpel dosť." Hovorila som s pohľadom zapichnutým na svojich teniskách.

,,Príťaž? O čom to hovoríš? Náhodou budem rád ak si tam všetky veci konečne normálne dáš a trebárs tam môžme bývať spolu.. Som predsa tvoj nájomník ak pamätáš?" Usmial som sa a naklonil som sa k jej tvári. Dal som jej jemný bozk na líce a natiahol som k nej ruku.,,S dovolením slečna" Zohol som sa ako gentleman a čakal som kým mi podá ruku. Z dola som sa na ňu usmieval.

Zasmiala som sa. Prijala zom jeho ruku. Bola som tak červená, až som bola šťastná, že si to vôbec nevšimol.

Pobozkal som jej ruku a normálne som si ku chytil pri tele a išli sme spolu ku mne. Tá červená farba na jej tvári mi u nej už pomaly začínala pripadať ako jej vlastná.

Zahryzla som si do pery. Vážne sa s ním cítim príjemne. Mala som oňho obrovský strach. Ak by sa mu niečo naozaj stalo, nezvládla by som to. Na to ho mám príliš rada. Šťastná, že je so mnou, sme došli domov.

,,Konečne budem môcť spať na mojej posteli." Zasmial som sa.

"Uhm.. Na našej.." Zasmiala som sa a sklonila svoju červenú tvár.

Pozrel som sa na ňu. ,,Na našej" Zopakoval som zamilovane. Teda tým nemyslím, že by som bol....

Pozerala som do jeho nádherných zelených očí. Boli plné iskričiek. Tie oči.. Uhm.. mala som ich tak rada...

Ani som si neuvedomil, že som sa usmieval ako slniečko. Pozrel som na jej pery. Túžil som po nich sa tentokrát skutočne. Nikto z nás neumiera a ani ja sa ju nechystám zabiť. Jazykom som si prešiel po pravom tesáku a stále som jej pozeral z očí na pery. Opakovane.

Všimla zom si, ako skáče pohľadom z mojich očí, na moje pery. Začervenala som sa ešte viac a zahryzla si do pery. Jeho pery mi tak neskutočne chýbali..

Pomaly som sa k nej začal nakláňať a pritom som upriamene pozoroval jej oči, aby som neurobil nejakú hlúposť.

Začal sa ku mne naklánať a pozeral mi do očí. Nehybne som stála na mieste a čakala, čo urobí. Tak veľmi som to chcela..