Beautiful Creatures ✔️

•12.

Ruku som prijala a postavila sa. "Keby si vedel, čo všetko dokážem, určite by si ma nazval slovom monštrum. Ale ďakujem, si milý." Rýchlo som si vytiahla svoju tašku a s pomocou Dominica som sa rýchlo pobalila. "Cestou si vezmem knihy, ktoré mám domu pri botníku." Povedala som a pozrela som sa Dominica.

Keď som jej pomohol s balením niekoľko krát som to všetko upírskou rýchlosťou presunul všetko ku mne do domu zatiaľ, čo ona bola v izbe. Už tam nemala ani len jej periny. Nič tam neostalo. Nech sa cíti ako doma. Izba bola úplne prázdna. Keď som sa vrátil išli sme teda ku mne a cestou sme vzali aj jej knihy a aj všetky veci zdola.
Došli sme ku mne s tým všetkým.

"Ďakujem. Naozaj veľmi pekne." Skočila som mu okolo krku a dala mu rýchli bozk na líce.

Keby som sa dokázal červenať už by som bol ako paradajka. Bol som rád, ale bál som sa. Bál som sa, že sa neovládnem, keby sa predtým nestali tie veci, kedy som jej krv už skoro mal, tak je mŕtva. No a tu ma nemá kto zastaviť. A to je zlé. Pre nás oboch.

Odtiahla som sa od neho. "Uhm.. Tak.. Ja by som už išla radšej ľahnúť. O pár hodín stávame do školy a po včerajšku budeme mať problém, aj keď si ma zachránil."

,,Oh... Do pekla úplne som zabudol. No a navyše sú 3 hodiny ráno. Vieš, čo? Čo keby sme si na zajtra dali voľno, aby sme sa mohli normálne vyspať?" Usmial som sa. Keby sme zaspali a zobudili by sme sa boli by sme určite ako zombieci.

"Ja.. Nepotrebujem veľa spánku. Ponorím sa do vody na takú hodinku a budem plná energie. Ale ty si upír, ty predsa spať nemusíš."

,,To je síce fakt, ale myslel som, že ty áno. No a navyše sa chcem vyhnúť ďalším hádkam v škole s učiteľmi a rovnako aj s nejakými poškolnými prácami. Ty snáď nie?" Usmial som sa doširoka.

"Uhm.. Práve si zabil môjho otca, ktorý ma celý moj život týral, nie len psychycky ale aj fyzicky. Stratila som jedinú osobu, o ktorej som si myslela, že ma má rada. Ja sa potrebujem nejako zamestnať." Povedala som a začínala si uvedomovať čo sa práve stalo. Moje líca naprali červenú farbu. Zahryzla som si do pery a chtiach nechtiac, znova som si ju rozhrýzla.

Zas to urobila. Vždy, keď by som jej chcel niečo povedať, na to čo povedala ona, to urobí a potom neviem myslieť na nič iné. Stojí tu predo mnou. Je úplne sama a môžem jej urobiť čokoľvek a nikto ma nemôže zastaviť. Je mi jedno kto to je, a čo je zač a aj to, že to v podstate vo svojom vnútri neviem spraviť. Sústredím sa jedine na jej krv. Musím ju mať. Oči mi znova nabrali odtieň červenej a ja som k nej pristúpil bližšie.

Nevnímala som nič. Snažila som sa nezošalieť. Tak veľmi ma ich zrada a strata bolela. Ani som si nevšimla, že moja pera znova krváca, kým som chuť krvi, nezacítila vo svojich ústach. Pozrela som sa na Dominica. Jeho oči boli červené a približoval sa ku mne. Zalapala som po dychu a o krok súvla. Moje líca boli opäť červené. "Dominic.." Pozerala som naňho so strachom v očiach.

Všimla si to. Už len sa postarať o to, aby mi nemala kam ujsť. V momente som ju pritlačil k stene a diabolsky som sa usmial. ,,A mám ťa" Povedal som a musel som vyzerať ako šialenec. Všetkého mi je už jedno. Chcem aj tak len jednu vec. Jej krv.

"Dominic.. Prosím, nechcem ti ublížiť. No brániť sa budem." Povedala som zničeným hlasom a pozrela sa naňho uslzenými očami.

Moc som sa nevedel sústrediť na jej slová. Odhrnul som jej vlasy z krku a vyceril na ňu tesáky. Začal som sa pomaly približovať k jej krku. Do pekla ak jej na sebe záleží nech, čo najskôr začne konať! Však ju zabijem!

"Dominic.." Vzlykla som. Tak nech to spraví. Zabije mňa aj seba. Moja krv sa premení na ľad a keď sa zmieša s jeho, premení aj tú jeho krv. Zamrzne a zomrie. Po tvári mi tiekli slzy, ktoré sa pri dopade na zem menili na malé kúsočky ľadu. Zatvorila som oči a odvrátila tvár. Poskytla som mu dokonalý výhľad na môj odhalený krk. Mal dokonalý prístup. "Tak si poslúž. Len mi prosím odpusť, ak ťa zabijem." Potichu som vzlykla.