Beautiful Creatures ✔️

•40.

,,Ja.. Nie.. Samozrejme, že nie.. Teda schopný ako ja nie. Ale čo ak sa niekedy neovládnem?" Sklonil som hlavu.

Mal pravdu.. Oheň sa ovláda iba veľmi ťažko. "Hm... Tak ťa budem učiť ovládať sa.. A mysím, že môj otec nám rád pomôže.. A ehm.. Vieš.. Ja so tak trocha iná.. Takže len dúfam, že to nespravíš... Inak by to bola pohroma.." Postavila som sa a podala mu ruku.

Prijal som jej ruku a postavil som sa. Zamračil som sa. ,,Ako to myslíš?"

"Čo konkrétne." Odhrnula som si z tváre svoje brčkavé vlasy...

,,Keby.. Keby som ťa zabil.. Prečo by to bola pohroma?" Dostal som zo seba ťažko. Snáď si teraz nemyslí, že by som ju chcel zabiť. Som len zvedavý.

"Uhm... No, moje schopnosti ma vedia udržať pri živote. Ak by som napríklad bola smrteľne zranená a vošla do vody, bola by som v poriadku. Alebo.. Alebo no.. Príroda ma sama drží pri zivote. Kvôli Eugenovi som mala byť mŕtva najmenej stokrát. A ehm.. Zvieratá.. No, je jedno aké zviera to je.. Ani jedno zviera mi neublíži.. Uhm.. A to ešte nemám devätnásť. Vtedy by sa mali moje schopnosti rozvinúť úplne..." Hrýzla som do do pery a uhla som mu pohľadom.. "A vraj kto tu je monštrum.." Šepla som nepočuteľne.

,,Takže si.. Nesmrteľná? Alebo ako to mám chápať?" Pozrel som na ňu.

Zasmiala som sa. "To neviem.." Povedala som a začervenala sa.

,,Amber. Nie si monštrum. Ty aspoň nemusíš zabíjať kvôli prežitiu!" Povedal som a pozrel som jej do očí.

"Ale ja sa ako monštrum vidím.." Priznala som.

,,A prečo? Zabila si snáď niekedy?" Pozrel som na ňu.

"Počul... Počul si o živelných pohromách v okolitých mestách a tu? Pretože to všetko som spravila ja. A vieš vôbec koľko ľudí bolo zranených, koľkí prišli o domovi, koľkí zomreli?! To vešetko som spravila ja! Ja som monštrum! Ja sa neviem ovládať!" Zakričala som a ako na povel bolo počuť udretie blesku.

,,Ja by som sa ti mal tiež z niečím priznať. Keď sa mi začali prejavovať tie schopnosti a učila si ma ich ovládať. Vtedy raz, čo som išiel do lesa. Stretol som tam asi piatich turistov a ja.. Bol som vtedy naštvaný na všetko a spustil som búrku. Určite si pamätáš ten deň. Myslela si si, že je to obyčajná búrka. Ale vtedy som bleskami všetkých zabil" Povedal som a vzdychol som si. Nechcel som na to myslieť.

Pozerala som naňho s vyvalenými očami. "Uhm.. Fajn.. Nehnevám sa.. Ale čo.. hnevám! Klamal si mi!" Zložila som si ruky na hrudi.

Rukami som si pretrel tvár až cez vlasy. ,,Neklamal.. Tajil.. A navyše vtedy sme ešte neboli pár." Povedal som nesmelo.

Preútila som očami. "Dobre, vyhral si. No už vtedy som ti hovorila všetko." Zahryzla som so do prey.

,,Toto som ti jednoducho nemohol povedať. Čo sa týka tých bleskov som v nich skutočne dobrý a aj vo všetkom podobnom a vieš.. Tvoj otec..." Sklopil som zrak.

"Môj otec?" Opýtala som sa ho nechápavo.

Zhlboka som sa nadýchol. ,,Ty sa bleskom vyhýbaš vďaka tomu, že on ti nimi ubližoval. A ja mám tú istú schopnosť a nechcem, aby si sa ma bála." Zavrel som nasilu oči a odstúpil som od nej.

Prekvapene som naňho pozerala. "Ako si to môžeš myslieť? Si jediný, pri kom som sa kedy cítila v bezpečí." Povedala som a objala ho.

Pozrel som na ňu. ,,Ja.. Keď budem mať aj schopnosti tvojej matky, tak ti môžem ublíži. Môžem ťa vysať úplne. Už teraz sa neviem ovládať. Čo to bude potom?" Nadýchol som sa a oprel som sa o stenu.

Nemienila som ho pustiť. "Pomôžem ti. Spolu to zvládneme, pamätáš? Sám si to hovoril." Ešte pevnejšie som ho objala. Mala som strach. Strach, že ma nechá samú. Objatie mi neopätoval, možno to pre niekoho nič neznamená, ale pre mňa.. On je celý môj svet. Nemohla som dopustiť, aby som ho stratila..

,,Ako mi s týmto pomôžeš? Keď sa prestanem ovládať a ty budeš pri mne nemáš šancu." Zastonal som a odtiahol som sa od nej. ,,Možno by si bola viac v bezpečí bezomňa."

"To nehovor." Znova som sa rozplakala. Presne toho som sa bála. Odtiahol sa odo mňa a vytvoril medzi nami najmenej metrový priestor.

,,Amber.. Neplač.. Ako som už povedal.. Som upír. Pijem krv! Ja.. Môžem ťa zabiť. A navyše teraz ma už nezastaví ani tvoja krv, ktorá zamŕza. Už ju môžem piť bez toho, aby mi v tom niekto zabránil a ja. Ja sa neviem ovládať a keď ju pijem nedokážem prestať. Sama to vieš. Len horko ťažko si ma prinútila odtiahnuť sa naposledy." Sklonil som hlavu.

"Lenže ja ťa nechcem stratiť. Ak mám riskovať svoj život, aby som mohla byť s tebou, tak to urobím.." Šepla som a zahryzla si do pery.

,,Si ochotná zomrieť pre.. Mňa?" Pozrel som na ňu.

"Áno." Povedala som mu do očí.

Pozeral som na ňu s obavami. ,,Ja som tiež ochotný zomrieť pre teba, lenže je zlé keď teba môžem zabiť práve ja!"

Pozerala som naňho uslzenými očami. "Tým.. Tým chceš povedať, že.. že sa so mnou.. rozchádzaš?" Opýtala som sa ho s malou dušičkou. Naozaj som sa bála jeho odpovede. Boli sme spolu od včerajšieho večera a už je koniec.. Zatvorila som oči a sklonila hlavu. Nechcem ho videiť, keď to povie. Nedokážem sa naňho pri tom pozerať..

,,Amber" Podišiel som bližšie k nej a chytil som jej bradu medzi palec a ukazovák a prinútil som ju tým, aby sa mi pozerala do očí.,,Milujem ťa" Povedal som. ,,Ale...."