Beautiful Creatures ✔️

•22.

Ja som sa pri nej upírskou objavil.,,Čo budeme robiť?"

"Neviem. Ale je to mama a otcov brat. Vieš, môj otec patril k dôležitým ľuďom. Teda, vrámci môjho druhu. Takže pomstu sme mohli čakať, ale tak skoro.. Asi nechcú, aby som dovŕšila devätnásť rokov. Vtedy by proti mne nemali šancu. To vedia všetci, aj keď ja osobne si myslím, že je to hlúposť. Nie som až taká silná." Ťahala som ho k zadným dveram.

Vyšli sme von a ja som pozorne počúval každé jej slovo.,,Môžem ťa zdvihnúť a pobežíme. Som si istý, že potom by nás asi tak ľahko nechytili" Povedal som a zastal som.

"Uhm.. Fajn, ale niekam ďaleko, pretože oni ma znova nájdu a ublížia aj tebe. Bože! Veď som ti zničila život!" Rozplakala som sa, keď som si naozaj uvedomila, čo mu horozí. Oni mu ublížia a to len kvôli mne. "Prepáč. Prosím, prepáč." Plakala som a cez vzlyky sa mu ospravedlňovala. Tvár som si schovala do dlaní. "Prepáč, prepáč, prosím.. Prepáč." Vzlykala som ďalej.

Šokovane som na ňu pozrel.,,Prosím.. Prestať. Mne si živiť nezničila. A navyše som upír a vysal som tvojho otca, čiže získam nejakú tú jeho mágiu, či ako to mám nazvať ako si hovorila. A myslím si, že spolu budeme dostatočne silný zastaviť ich dobre?" Usmial som sa na ňu a zdvihol som jej hlavu, z ktorej som jej zotrel slzy.

Vzlykla som. "Verím ti. No bezo mňa by si nemal žiadne problémy. Nešlo by ti o život." Fňukla som a potiahla nosom.

,,Hm.. No v podstate by som ti mal poďakovať. Aspoň sa nebudem nudiť" Usmial som sa a zdvihol som ju na ruky.

Zasmiala som sa, aj keď len slabo, ale zasmiala. "A ja mám teraz priateľa. A už sa nemusím báť. Ďakujem." Povedala som a dal mu bozk na líce. Pevne som mu obmotala ruky okolo jeho krku a nechala sa ním držať v náručí. Bolo to príjemné.

Usmial som sa a vyštartoval som. Bežali sme ďaleko ďaleko za hranice mesta a bolo mi jedno, že so sebou absolútne nič nemáme. Musel som ju ochrániť. Teraz je to moja priorita a ja ju musím dodržať. Zastavil som až niekde v lese, kde som ju položil na zem.

Lapala som po dychu. Bežal naozaj rýchlo. Keď ma položil na zem, podlomili sa so mnou kolená a ja som padla.

Okamžite som si kľakol k nej na kolená..,,Och preboha.. Prepáč.. Nevedel som, že to má až také následky. Nikdy som s nikým tak dlho nebežal" Pozrel som na ňu.,,Si v pohode?"

"Hej som.. Len teraz, keď sa blížia moje narodeniny som oveľa slabšia. Preto som predtým odpadla. Je mi stále zle, točí sa mi v hlave a tak podobne. No a len dosť ťažko sa mi kontrolujú moje schopnosti." Pobedala som a pozrela sa do jeho zelených očí. Tak nádherne zelené. Potrisla som hlavou.

,,Uh.. Tak fajn... Uhm.. Myslím, že tu nejaký čas budeme musieť zostať" Povedal som a pozrel som sa do jej nádherných očí.

"Fajn. Ale nájdu nás. Vycítia ma tak ako ja ich. A v tomto čase ma je cítiť najviac. Teda moju mágiu. To vyznelo hlúpo." Otočila som hlavu na stranu a zahryzla si do pery.

,,Ja to chápem" Usmial som sa na ňu.

Prikývla som. "Tak, čo tu budeme robiť?" Opýtala som sa ho.

,,Uhm.. Jaaaaa.. Neviem? Sme niekde uprostred lesa, čo sa tu dá robiť?" Zasmial som sa.

"Mam nápad!" Vykríkla som a postavila sa. Zavrávovala som. Takmer som znova spadla.

Skoro som zinfarktoval. Ruku som si položil na srdce a postavil som sa tiež.,,Preboha!" Pozeral som na ňu.

"Prepáč." Previnilo som pípla.

Zasmial som sa.. ,,No načo si prišla?"

"Postavím nám provizórny domček. Ved vieš. Nechám kmeň stromu spliesť sa do malej chatky." Zachichotala som sa.

,,No to som zvedavý." Povedal som zaujato a odstúpil som od nej.

Uškrnula som sa a nastavila ruky pred seba. "Ešte nikdy som nič také nerobila, byť tebou, odstúpim ešte ďalej." Informovala som ho s krutou pravdou.

Zasmial som sa a tak som urobil ako povedala. Čakal som, čo sa bude diať.