Navždy vojačkou DOKONČENÉ

{1}

Čau, moje meno je Emma. Žijem v dedine pri Martine. Práve dnes som znovu tu na tomto mieste. V mojej práci, ako čašníčka. Je nedeľa, a tak to tu praská vo švýkoch. Nemám rada taký nával, pretože je 100 percentná šanca že sa stane  nejaký trapas. No nieje to úplne moja práca, moja práca je vojak v povolaní, práve v piatok som bola na psycho testoch, a už v napätí čakám ako to bude. Keďže ma aj škola odporúčala s nejakými spolužiakmi a spolužiačkami, mali sme to ľahšie. Celkom nás bolo dosť. Takže bolo isté že budeme čakať trošku dlhšie.

Áno, zabudla som na môj vek, mám 21. Áno veľmi skoro som dokončila školu, ale to každý z nás, a vysvetlenie? To sa k nám nedostavilo.

,,Ježkove oči to bude dnes" zamumlala pri mne moja kolegyňa Petra.

,,Si píš, dúfam že dnes prídem domov po vlastných, pretože dnes to asi už nedám" unavene som sa pousmiala.

Skontroľovala som okolie, či má každý jedlo. Iba keden stôl čakal. Bol úplne v zadu, v rohu.

,,Peťa, máš tam zákazníkov" ukázala som na stôl so samými chlapmi.

,,Prepáč ale musím ísť na záchod, za chvíľku som tu"

Povedala a zmizla.

,,no fajn, veď necháme to na Emmu, nie?" Povzdychla som si.

Zobrala som si blok. Ešte som sa zastavila v kuchyni.

Bolo to len na chvíľu, potrebovala som sa upokojiť.

Nádych, vydých, srdce mi bilo, ako keby som bežala práve 1000-ku.

,,Už ste si vybrali?" Vyslovila som tenkým hláskom.

Za stolom sedeli asi piati. Každý sa pozrel na každého.

V mysli mi hneď začali nabiehať otázky. Spravila som niečo zle?

,,Ja si dám špagety" prehovoril jeden z nich a mne spadnul obrovský šuter zo srdca.

,,Dobre, ďalej" zapisovala som do bloku.

,,Ja si dám kofolu, a mini pizzu" prehovoril ďalší a ďalší.

,,To je všetko?" Naposledy som sa opýtala a odišla som.

Všetci prikývli.

,, Fuuu" vydychla som hlasnejšie keď som prišla.

,,Všetko v poriadku?" Spýtala sa Peťa.

,,Jasné" odpovedala som na Petinu otázku a išla som odniesť blok do kuchyne.

Posadila som sa na stoličku, a začala som sledovať ako všetci varia. Túto úžasnú oddychovú chvíľu mi pokazila mama.

,,Čo sediš, poďme, oddychovať budeš zajtra"

Poslala ma naspäť tam kde som prišla.

Keď už bola pizza hotová a kofola načapovaná. Musela som ju ísť odniesť.

Pri stole sa akurát rozpravali.

,,Som zvedavý aký budú tí nováčikovia"

,,No z Bohom, to zase bude ich všetko učiť"

,,Dúfam, že to nebudú nemehla, a že to budú pekné baby" pousmial sa a ostal sa pozerať na mňa.

,, Miško nesnívaj, vieš že pekné baby tam čakať nemôžeš"

,,Matúš neozývaj sa, za to že máš tu svoju jebu, nemusíš to tu kaziť"

Viacej som ich nepočuvala.