Navždy vojačkou DOKONČENÉ

{35}

Stál tam medzi dverami. Sama som sa čudovala že prišiel ešte.

,,Koľko tu ešte budete?"  Spýtal sa nás.

,,Chvíľu, pôjdem už si odložiť veci do  lietadla."  Odpovedala som a išla som si pobrať veci.

Lukáš si išiel po vodu a ja odniesť tašky. Akurát som sa snažila ho obísť keď ma chytil za ruku a zobral mi tašku. Moju ľavú dlaň si položil do svojej pravej dlane.  Trošku som sa čudovala, ale nechcela som protestovať, pretože v konečnom dôsledku to bolo prijemné a chcela som cítiť jeho blízkosť. Cítila som v kostiach že mi bude chýbať. 

Položila som tašky do lietadla. Stretla som nášho nového seržanta.

,,Zdravím, Ty si Emma?" Položil mi prvú otázku.

,,Áno som." odpovedala som.

,,Odlet sa posunul o dve hodiny vopred, takže o 6:45 buď tu, choď sa rozlúčiť, o päťtnásť minút buď tu!" Odišiel ešte do jedálne.

Ja som potiahla Johna za ruku a išla som sa rozlúčiť s Lukášom.

,,Tak sa maj, a píš, ja už idem!" Posledný krát som ho objala.

,,Aj ty, a pobozkaj ho, zaslúži si to, ani nevieš ako na to čaká."

,,Dobre, drž sa, a buď celý keď sa vrátim, jasné?" 

,,Rozkaz." zasmial sa.

Posledný krát som mu zakývala. 

Vonku stál len John. 

Otvoril svoju náruč dokorán a ja som sa mu hodila na jeho pevnú hruď. Cítila som že sa rozplakal. Pretože jeho slzy stekali na moje vlasy. Hlavu mal opretú o tú moju. Jednou rukou ma pevne držal a tou druhou ma hladkal po vlasoch. 

Ja som mala obe ruky okolo jeho krku. 

,,Milujem Ťa Emma, a vždy som Ťa miloval, bola to hlúpa chyba. Navždy ma to bude naháňať, teraz ti chcem však povedať že viac na to nedám, a chcem byť vždy tvoj. Budeš mi chýbať." skončil svojr rozpravanie.

,,Ty mne tiež! " odpovedala som.

Obaja sme sa pozreli samy sebe do očí.

Nakoniec ma pobozkal.  Stáli sme tam samy dvaja v objatí. 

,,Musíme už ísť!" oznámil mi seržant. Posledný krát som ho pobozkala.

,,A neopováž sa revať! Nech sa darí, celej čate, dúfam že budete okay, ľubim ťa ahoj!" posledný bozk a odišla som. Videla som však že  stále bol taký smutný. Dokonca pár sĺz ešte vyronil. Nečakala som že aj taký tvrďas ako je John raz bude plakať. 

Ľahla som si na naše tašky. Išli som mnou taký celkom v pohode chalani. Mala som však počas letu aj takú chvíľku keď som chcela byť sama. 

Ležala som tam a slzy mi zmáčali v istú chvíľu celú tvár. Bola to len malá chvíľa, ale aj tak som nechápala prečo som sa rozplakala. 

Zbytok cesty som prespala. Zobudila som sa niekde nad Rakúskom.

19:00

Hladký prílet, a krásne počasie bolo to čo nás privítalo. Vonku tak primerane teplo a bezvetrie.   Čakala ma tam hneď Aďa a Kika.

,,Ahooj moja!!" Privítalali ma vrúcnym objatím oby dve. 

,,Ahoj baby!" Hovorila som už v objatí.

,,Ako si sa mala? No chváľ sa."  Začala hneď Aďa.

,,To až neskôr, musím sa vybaliť, mam toho strašne moc." povedala som ustarostene.