Navždy vojačkou DOKONČENÉ

{24}

Keďže boli strechy viac menej päť metrov od seba, v rôznych výškach stretli sme tam pár protivníkov.

Ešte že som mala janu. Každému z nich spravila z tela sito. Normalne som bola za ňu rada.

Po vyčistení budovy nám dali na stráž pár vojakov aby do budovi nikto nevnikol.

,,Čata Miláčik hlasia sa snipri 009 ohlaste sa" zahlasila som do intercomu.

,,Čata Miláčik počúva"

,,Koľko je tu sniprov?"

,,Neviem kontroľjte si to tam, keby niekoho vidíte, máte zelenú, mi ideme do akcie končím" povedal Lukáš.

,,Takže jana, ber si severozápadnú stranu, ja idem. A juhovýchodnú, počula si veliteľa, máš zelenú, takže nepriateľ rovná sa presna strela. Vyčisti si to tam" povedala som a starostlivo som si chystala svoju zbraň.

Kým som sa nachystala na streľbu ďalekohľadom som sledovala okolie, našla som dvoch sniprov.

Ani chvíľku som neváhala.

,,Emma nemáš tlmič, prezradiš našich" upozornila ma Jana.

,,Do riti, ja som ho zabudla" po zemi mi posunula jeden z jej tlmičov, máme take isté zbrane a ona si zobrala dva. V tom som počula ako okolo mňa preletela guľka a mne nebolo všetko jedno.

,,Išlo to z východnej strany, kurva, prezri to" povedala som Jane. Ďalšia išla z Južnej. Takže viac sniprov ako dvaja. Našťastie sa nám ich podarilo zneškodniť. O chvíľku začali naše stíhačky bombardovať mesto, zatiaľ čo naši čistili budovy.

,,Čata Miláčik
Vidím nepriateľa na vychodnej strane od vás, ukazujú nemé gestá, preverte to"

Stále som ich sledovala. Jeden s nich si priložil ruku k oku. Gesto že niekde tu je sniper.

,,Čata Miláčik sniprom 009 práve ich vidíme, už vás odhalili, máte povolenú streľbu"

Keďže sme mali vzduch vyčistení, mohli sme im pomáhať. Každá sme si ale strážili svoju stranu.

,,Čata Miláčik, všetkým príslušným vojakom, o pol hodinu odchádzame, na dnes máme zatiaľ vybavené" povedal Lukáš.

Po pol hodine sme sa obe zbalili a išli sme postupne, vyšla som vonku, bola som v tom že mesto sme obsadili. No keď som vyšla vonku sa rozputala streľba.

,,Čo to kurva je veď sme čistý" pozrela som sa na janu ktorá sa na mňa vystrašene pozrela.

,,Snipri 009 čate Miláčik, mame tu votrelcov, prosím o povolenie pre pozemny boj" povedala som do vysielačku.

,,Tu veliteľ zásahu, neopováž sa tam ísť, do piči sme na ceste, ostante na mieste" povedal Lukáš.

,,Keď tu ostaneme, postrieľajú nás" odpovedala som.

,,Keby tam bol John s tebou určite by ste tam ostali čo zas robíš, ostaň tam to je rozkaz" Lukáš.

,,Ale John tu nieje a ja Janu neohrozim, takže ohlasim sa ak budem živá končím" vypla som si intercom.

Jana sa posledný krát na mňa pozrela. ,,Prestaň, ostaň tu, ja idem na strechu, nikoho dnu nepúšťaj, a choď čo najďalej od okien" povedala som a naspäť som vypehla po schodoch. V ruke som mala pripravenú zbraň.

,,Túto akciu preberajú tajné jednotky mi tu už nemáme čo robiť Emma vráť sa k Jane." Ja som už neodpovedala.

Ako som vyšla na strechu pripravila som si snipru. Zo zadu ma však niekto potľapkal po pleci. Zdvihla som sa a pozrela som sa mu do očí. Vestu a všetky ochranne priostriedky som mala zo seba dole. Mala som pri sebe iba malú pištoľ. Bol to protivník, skopol na na zem, čakal aby som sa postavila. Keď som sa postavila celou silou ma potlačil k stene. Bolestivo som do steny narazila o rameno.

Potom som mu chytila obe ruky. Zhodila som ho na zem jednou rukou som ho chytila za lakeť a druhou rukou rameno na tej istej strane . Potom som ho nijako poviazala. To som však ešte netušila že má pri sebe nôž. O chvíľku bol slobodný.

Bol to muž, vysoký asi 180 cm nič som mu nevidela iba oči. Bol oblečený v čierných nohaviciach a v tričku na ktorom mal pripnuty opasok na ktorom mal len najnutnejšie veci.

Pojem o čase ktorý vtedy prebiehal som nemala vôbec, snažila som sa ho zneškodniť. Vo väčšine pripadov sa mi to podarilo. No toto bol individuál. Z jeho oči sálal strach, mal ich tmavo hnedé. Na zadnej strane opasku mal pripnuty nejaký odznak. Nevedela som ho však rozlúštiť. Chvíľku som sa naň pozerala. Keď som si zobrala do ruky zbraň a pozrela sa zo strechy bolo tam plno takých ako keby vojakov ale v čiernom. Vôbec mi nenapadlo kto to je. Taktiež boli úplne zahalený, bolo im vidieť iba oči, niektorým ani to nie, keďže mali okuliare. Pozrela som sa na toho ktorý tam bol. Bol iný od nich.

Z vysielačky sa ozval Lukáš ,,Už sme tu, vypadni s tej budovy" znel nahnevane.

,,Mám tu zajatca" skončila som keďže sa odviazala a začal ma mlátiť hlava nehlava, očividne mu bolo jedno že som žena, ale v tom sa tu rozdiely neriešia. Chvíľku som bola ešte ok, ale keď mi dal poslednú ranu do brucha, akýmsi trikom mi zviazal ruky a ostal na mňa mieriť. Tu sa už všetci svätý zbiehali. Mysela som si že už som úplne ko. Že už som mŕtva. V tom sa rozleteli dvere z ktorých tí v čiernom vystrelili na protivníka. Zistila som že asi sú to tie tajné jednotky. Jeden bez okuliarov sa na mňa neveriacky pozrel a pokrútil hlavou, veľmi mi bol známi, ale nevedela som ho zaradiť, mal iba odhalené oči.

So mnou nekomunikovali. Iba ešte raz strelili do protivníka a ja som tam sedela vystrašená. Jeden z nich mi rozviazal ruky a viac ma neriešili. Videli že som celá skrvavena. Zatiaľ to nikto neriešil. Iba ten čo mi rozviazal ruky sa ma spýtal

,,Si v poriadku?" Ten hlas som poznala.......

No čo ľudia, viete kto to bude? Každopádne je to len začiatok, dúfam že vás to baví. A.D.