Navždy vojačkou DOKONČENÉ

{25}

,,Si v poriadku?" Ten hlas som dobre poznala. No v tom šoku som ho nevedela ku nikomu prirovnať.

Nemo som prikývla. Pozbierala som si veci a išla som preč. Pred budovou ma čakali naši.

,,Ako ti mám do piče povedať aby si tam nešla?" Takže Lukáš je nasratý.

,,Keby som tam nešla tak by sme už boli dávno v plameňoch!!"

,,Mohol Ťa zastreliť!" Upozornil ma Mišo.

,,Mohol, ale nezastrelil" pozerala som sa do okna.

,,Budeš musieť ísť so mnou za veliteľom. Takže sa chystaj na koberček" pohrozil mi Lukáš.

,,Neboj seržo, to zvládneš" potľapkal ho po pleci Peter. 

Na základni sme išli hneď k veliteľovi. 

,,Koniec je najlepší však Nicollsonova, takéto fiasko sa nepodarilo ešte nikomu, takto posrať koniec, dneska si tu vôbec nemusela stať, čo si myslíš na čo tam máte asi seržanta? Na riť paľovu? Každý vojak a vojačka sú pre nás prospešný, nech sa viac takáto akcia neopakuje, inak budem musieť konať inak." Dokončil hlavný veliteľ a my sme odišli.

,,Nikdy viac nespomínaj Johna pri takejto situácii"

,,Nabudúce si rozmysli čo spravíš, a budem sa snažiť" bol zrazu odmeraný.

,,Teraz budeš hnusný? Haa, to sa dalo čakať" povedala som.

,,Ja budem hnusný? Kurva Emma, mám ťa na svedomí, tak isto ako každého jedného z vás s tejto čaty, nedovolím aby ste zomreli. Je to hnusne, nechceš mať v sebe guľky a v hlave myšlienky o smrti, Johnovi som sľúbil že sa o teba postarám, chce ťa mať živú, a ja tiež, pretože si nenahraditeľný sniper, tak nerob kraviny, je to tu nebezpečné na každom rohu, keď si mi o tom rozprávala že ideš sama zmrzla mi krv v žilách. Takže buď taká milá a nabudúce buď tolerantná" dokončil a odišiel. 

Ostala som tam stáť ako socha. Ostala som sa za ním pozerať. John si ma poistil cez Lukáša. 

Keďže som to rameno buchnuté dosť cítila išla som si nájsť niektorého zo zdravoťakov. Ktorý povedal že to mám silno narazené, najmenej dva týždne bez pohybu. Absurdne.  Išla som si zabehnúť dva koliečka. Po druhom ma zastavil nejaký vojak, že vraj mi prišiel list.
Úplne popisoval dnešnú situáciu.

,,          Emma

Taktiež mi chýbaš, stále si premietam posledné momenty v hlave. My už sme tiež na misii, takže Ti to bude chodiť asi tiež neskoršie. Veľmi Ťa milujem, je to smutné ale až teraz si to uvedomujem aká si pre mňa dôležitá. Chalani sú tu fajn, dúfam že ich raz stretneš. Malá rada pre Teba. Neriskuj moc, nikdy sa ti to neoplatí, nie v takých krajinách, vždy počúvaj Lukáša, o dva týždne sa vidíme zlatko. Ľúbim Ťa.

P.S. Tú tvoju fotku mi každý závidí, alebo skôr teba ako tú fotku!!!!"

Prišlo mi trochu ľúto že ho nevidím. Nevedela som čo mám robiť, či by som sa mala Lukášovi ospravedlniť.

O dva týždne

,,Čata Miláčik sniprom 009 mate tam pár sniprov, vyčistite si to tam" povedal do vysielačky seržant Lukáš.

V tomto týždni sa nič zvláštne nestalo. Až na to že som sa odhodlala odpísať Johnovi.

,,John

Už začína posledný týždeň, do toho aby sme sa stretli, pomaly začínam rozmýšľať či sa na mňa tešíš, lebo ja neskutočne. Chcem Ti povedať, že po tvojej rade som riskla len raz, a budeš prekvapený, risk je zisk. Už sa teším keď Ťa uvidím, pretože ja mám po tejto dlhej misii dva dni pauzu, aj viac ak budem chcieť, veľmi ťa ľúbim, teším sa kedy sa stretneme. Vidíme sa o týždeň.

Emma" 

,,Snipri 009 čate Miláčik, potrebujeme posilniť budovu, sme v ohrození, opakujem, potrebujem posilniť budovu" povedala som s veľkými obavami do vysielačky. 

,,Rozumiem, vykonám, vy si strážte vzduch, končím" povedal Lukáš.

V tom sa stalo ale niečo, čo som nečakala že nastane tak rýchlo. Na strechu vtrhli naši nepriatelia, bolo ich moc, prvé čo bolo spútali nás, zalepili nám ústa. Pozerala som sa na Janu, bola úplne vedľa. Snažila som sa aspoň trochu ju upokojiť. No akosi sa mi to nedarilo. 

Bolo vidieť že sa bojí, ja som sa tiež. No nič iné sa robiť nedalo. Naložili nás s pár vojakmi čo strážili budovu. Cesta nebola dlhá, ale bola veľmi nepohodlná.

Čakala som to najhoršie, že nás hneď zabijú ako nás našli. Nečakala som že si nás zoberú, nevedela som čo som mala od tejto situácie očakávať. 

Dali nás spolu s Janou do miestnosti, a s úst nám bolestivo strhli pásku. 

Keď odišli som začala hovoriť.

,,Nemáš tu nejaký lokalizátor, alebo vysielačku?" Hľadala som aj ja po vreckách potrebné veci.

,,Nemám tu lokalizátor, ale vysielačku mi nechali"pozrela sa na mňa a mne normálne zasvietili od radosti oči. Aj keď som v tejto situácii nemala moc náladu na radosť toto ma potešilo. 

,,Môžem?" Spýtala som sa.

,,Jasné že áno, ja som na misii prvý krát, alebo druhý, ale na toto si netrúfam!" Podala mi ju.

Rozmýšľala som čo poviem do vysielačky.  Počula som však kroky na chodbe a tak som začala hľadať miesto na úschovu. Našťastie som to včas našla.

,,What is your name, and where are you from?"

Položil mi jednoduchú vetu.

Rozmýšľala som čo mu odpoviem.

,,What are we do, and what with us to?" Snažila som sa o aký taký náznak angličtiny. No zatiaľ je len na bode mrazu.

,,Asked me to the first." Povedal a arogantne sa zatváril.

,,We are from Slovakia!" Podala som mu jedinú informáciu.

,,You are snipers?" Chcel vedieť viac.

Snažila som sa do vety spojiť viac slov, aby to malo význam.

,,We can not give information"
Povedala som a videla som že ho to dosť nasralo.

Chytil ma pod krk a pritlačil o stenu.

,,Are you?" Ostal sa na mňa pozerať.

,,you know" povedala som a pustil ma, odišiel. 

Jana nás sledovala. Nebol starý. Práveže  mladý. Bol vysoký mal blond vlasy. Bol trochu namakaný.

Pocity som mala zmiešané. Keď odišiel ohlásila som sa do vysielačky.

,,Snipri 009 čate Miláčik alebo základni, boli sme unesený známym nepriateľom. Žiaľ polohu nevieme, zobrali aj pár vojakov, máme aj zbrane, ale samé to nezvládneme!!"

Nikto sa hodnú chvíľu neozýval a ja som pomaly strácala nádej. V tom však z vysielačky začal hovoriť Lukáš........ 

Aaaa, lidičky máme to tu, dúfam že sa vám páčila, teraz sa budem snažiť pridávať častejšie. A.D.