Navždy vojačkou DOKONČENÉ

{9}

 Nenávistne sa na neho pozeral ako keby ho chcel zabiť. 

,,Prepáčte, ja už pôjdem" zdvihla som sa od stola, a smerovala som vonku z jedálne. 

,,Počkaj ma" bežal za mnou John. 

Pomaly sme sa približovali k nášmu stanu. ,,Čo je?"  vybehla som na neho. 

,,Chcel som len" prerušila som ho v polke vety ,,aj ja som chcela, vidím že to je zbytočné, vieš čo? Ži si svoj život, a ja si budem žiť ten svoj, okay?"

Ako som prišla do stanu, osprchovala som sa a rýchlo som sa obliekla do pyžama a čo najrýchlejšie som  išla spať. 

V noci som sa zobudila, všetci už spali, popozerala som sa okolo seba. John mal posteľ vedľa mňa, keď som sa tam pozrela na mieste nebol, pozrela som sa po mojej pravej strane a zbadala som Johna, ktorý sedel pri stene a úpenlivo sa na mňa pozeral.

,,Koľko tu už Pane Bože sedíš?" zhrozila som sa.

,,Nieje to jedno?"odvrkol........... v jeho hlase som počula vzlyk a smútok, zasvietila som si lampu, ktorú som mala pri posteli.  Pri pohľade na neho som sa aj trochu zhrozila aj zarazila. Oči mal celé červené. ,,Koľko je hodín?" spýtala som sa ho a hneď som si skontroľovala hodinky.

,,Dve hodiny" povzdychla som si. 

,,Dobre a prečo tu reveš?" prisadla som si k nemu na zem, ku stene.

,,Povedala si že si mám žiť svoj život, takže sa Ti spovedať nebudem" pousmial sa.

,,Prestaň, vieš že" povedala som po tichu.

,,Viem že Ti mám dať pokoj" odvrkol a pozrel sa na druhú stranu odomňa.

,,Teraz budeš trucovať?" snažila som sa ho obmäkčiť.

,,Nesnaž sa hej?" povrtel sa na zemi.

,,Dobre viem, vyletelo mi to z úst, no, dúfam že si si to nevzal k srdcu"

,,Ak áno?" nadvihol obočie.

Všade bola tma, a my sme sa museli rozprávať po tichu, občas to bolo len šepkanie z ucha do ucha, pretože niektorý sa stále mrvili, takže sme sa začali báť že niekoho zobudíme. Našťastie všetci boli unavený na smrť, takže popri spánku sa nenechávali niektorí rušiť. Stále som ale nechápala, prečo sedel na zemi a monitoroval ma keď som spala, a prečo plakal? Určite musel plakať dlhšie, také červené oči by nemal za päť minút.

,,Okay no, a koľko si na mňa tak zízal, a prečo tu vlastne reveš teraz v noci?"
Chcela som vedieť čo najviac.

,,Pozeral som sa na Teba od pol 12 až doteraz"

,,To Ťa akože bavilo?" zasmiala som sa trochu hlasnejšie. Na to  sa začalo mrviť na posteliach pár vojakov, a tak mi rýchlo chytil ústa. Nemo som sa na neho pozerala. 

,,Áno, bavilo, až ma to rozrevalo" porazene sa usmial. 

,,Čo bolo na tom tak dojímavé?"

,,Že si strašne krásna keď spíš a ja Teba mať nemôžem, ináč, ty s píš v podprsenke?" Zasmial sa mi do ucha počas šepkania.

,,Ty mi čumíš na moje kozy keď spim, a potom sa čuduješ, prečo som taká pekná" znovu som sa zasmiala a to už započul nejaký vojak

,,Je tu niekto?" Spýtal sa

John ma rýchlo schytil, zvalil ma na zem a prikryl mi dlaňou ústa.  Ani som nevedela ako, ale boli sme pri sebe na milimeter.  Keď sa nikto neozval, pretože v našom stane zavládlo ticho, a tma bola ako v pekle dotyčný si ľahnul a za chvíľku bol tvrdý ako drevo.

,,Nemôžeš sa tak smiať" zahriakol ma John.

Nebol odporný, praveže bol zlatý.

,,Dobre prepáč, ale prečo si si sadnul tu keď máš posteľ vedľa mňa?" Akosi mi zrazu nič nedávalo zmysel. 

,,Sledujem Ťa z každého uhla" potichu sa zasmial.

,,No čo kedy máš na pláne sa mi poddať?" Okuzľujúco nadvihol obočie. ,,Dáme stávku?" Neustále si ma doberal.

,,Dobre, máš na to čas tri dni od teraz, ani o minútu viac" čakala som že ma začne bozkávať, ale on spravil úplne niečo iné......