Navždy vojačkou DOKONČENÉ

{43}

,,Emma? Ako si dopadla u tej doktorky?" položil mi otázku. Neverila som vlastným ušiam ani očiam. On mi vážne volal a ešte sa aj pýtal ako som dopadla..... Po chvíli som sa odhodlala odpovedať ,,Nie práve najlepšie, prosím Ťa môžeš prísť, chcem sa ťa spýtať či ma neodvezieš domov?" pomaly som vyslovila.

,,Dobre, ja sa akurát chystám do mesta, o chvíľočku som tam, budem sa ponáhľať." povedal nadšený. 

Hneď som vypla hovor a zavolala mame.

,,Ahoj mami, dovezie ma John, o chvíľku budeme doma." povedala som jej hneď na začiatok. 

,,Šibe Ti? Neopováž si k nemu sadnúť, je to násilník."

,,Mami, prestaň, stretla som sa s ním pri kasárňach, všetko sme si vysvetlili, tak ťa prosím, nepoužívaj sprosté slová keď ma dovezie, môžeš byť rada!!" upozornila som ju.

,,Prepáč, nevedela som že ste si to už dali do poriadku, ale aj tak by si..." prerušila som ju.

,,Prestaň, už musím končiť už ho vidím, a buď slušná!!" vypla som hovor a hodila ho do tašky.

,,Ahooj!" chcel ma pobozkať hneď ako prišiel, no ja som sa mu uhla a on ostal trošku odradený.

,,Ahoj, prepáč, nie tu na verejnosti!"  snažila som sa trošku usmiať, no môj zdravotný stav mi to nedovolil.   Začínala som mať bolesti, našťastie nie také ako som mala s ramenom.

Nasadala som do auta, on si všimol ako nasadám.

,,Pomôžem Ti?" spýtal sa.

,,Nie, vďaka, ty si mi už pomohol dosť!"  usmiala som sa.

On ostal znepokojený, videla som na ňom že to zobral s tej druhej strany. 

,,Prepáč, ja som vážne..." začal hovoriť.

Ja som akurát vtedy nasadla a zastavila jeho ospravedlneňovanie za nič. Pobozkala som ho a on mi bozky opätoval.

Znovu som mala motýliky v bruchu. Cítila som sa zvláštne. Tak ako prvý krát. Nemohli sme sa od seba odtrhnúť. Zubami som mu jemne zahryzla do dolnej pery.

,,Mali by sme už ísť!" odtiahla som sa.

,,Jasné zabudol som!" usmial sa.

,, To s tým, že si mi pomohol dosť." začala som

,,Nie to je v pohode."

,,Nie nieje, ja som to nemyslela tak, ja som to myslela tak, že pomohol si mi dosť tým že ma odvezieš!" uprene som sa na neho pozerala.

,,Už chápem!" Tiež mi pohľad opätoval.

Prišli sme k domu. John hneď pozdravil mamu ktorá čakala už pred domom.

,,Dobrý deň pani Nicolsonová!" pozdravil ju a podal jej ruku.

,,Ahoj, človeče ty vyzeráš!" zhrozila sa mama.

On len sklonil hlavu.

,,No dobre mami, Ty sa už ponáhľaš do roboty, tak ahoj!" posielala som ju do práce.

,,Čaute deti, a nerobte prasačiny!" zasmiala sa.

Bolo vidno že to Johna uvoľnilo.

,,Uvoľni sa, nebuď v kŕči!" šťuchla som ho.

,,Jasné!" usmial sa.

,,Poď ďalej!" pozvala som ho dnu.

Hneď ako som sa prezliekla a spravila mu kávu, mi zazvonil telefón.