Navždy vojačkou DOKONČENÉ

{27}

Dal si predomnou dole masku a ja som konečne zistila kto to bol.

,,John?" Oči mi zažiarili ako prskavky. Aj keď som mala rameno úplne krvavé, vrhla som sa na neho, a rozplakala som sa. On ma najprv pobozkal. Bola som neskutočne šťastná že som ho videla, aj po takej psychickej vyťaženosti. Vôbec som nebrala ohľad. Na moje rameno. Ak keď krvácalo moc. Bol to neprijateľný pocit. A mne slzy stále neutíchali.

,,Pššt, neplač, už to bude dúfam lepšie!" Pošuchal mi rukou po chrbte.

,,Ty krvácaš Emma!" Pozrel sa na mňa zhrozene. 

,,Keby to bolo len raz!" Z ničoho nič mi prišlo zle, a spadla som na zem. Našťastie som ešte vnímala.

Musela som však ísť pod skalpel.

Videla som už len rozmazane.

,,Musíš ma vnímať Emma, počuješ ma?" Pýtal sa ma John a niekde ma niesol.

,,Mmmm" už som nevládala rozprávať.

Cítila som už len ako ma pobozkal na pery.
Zobudila som sa v nejakej bielej izbe, bolo tam strašne veľa zranených vojakov.

Pri posteli som mala ruksak, ktorý som si niesla na túto pekelnú misiu, mala som pri ňom všetky veci. Žiaľ nemohla som sa moc pohnúť, bolelo to každým pohybom.  Keby to bolelo len trošku. Odporná bolesť mi vystreľovala či už do ramena alebo ramennej kosti. 

Ani nie za päť minút po tom ako som sa zobudila prišli ku mne doktori. Bol tam jeden slovák takže mi to prekladal.

,,Stratili ste veľmi veľa krvi, vaša operácia trvala tri hodiny. Je tu ešte jedna vec, do ramena vám prišili nejaký gps senzor ktorý vás mal monitorovať, jednoducho chceli vás sledovať, našťastie sme vás tohoto monštra pozbavili, pobudnete tu možno deň alebo dva, potom pôjdete na slovensko. Nejaké otázky?" Spýtal sa ma.

,,Informovali ste už moju čatu?"

Usmial sa.

,,Pani Nicolsonova, teraz ste sa zobudili, ale áno, budem ich informovať hneď!" Uistil ma

,,Vďaka"

,,Máte nejaké bolesti?"

Vyvalila som na neho očí.

,,Hej, ale zvládnuť sa to dá!"

,,Tak oddychujte, prídem vás ešte pozrieť!"

Tak ako po každej misii, sa vraciame na Slovensko, dúfala som že sa budem liečiť doma, nakoľko po každej misii mame týždňové voľno.

Trošku som sa tešila.

Chvíľku som nad tým všetkým rozmýšľala a pozerala sa po okolí.

Po hodine prišiel Lukáš.

,,Serus sniper 009" pozdravil ma a podal mi ruku. Ja som mu tiež ruku podala.

,,Tak už ten pocit poznám aj ja, a veľmi dobre!"

Chvíľku sa na mňa pozeral.

,,Prepáč, je mi to ľúto!" Povedal skleslo.

,,To nevadí, nieje to tvoja vina!" 

,,Už ti hovorili že ťa pustia domov?"

,,Ešte nie, ale dúfam že budem doma čoskoro!"

,,Budem Ti držať palce, my už sme skončili, zajtra ideme domov!" Povedal Lukáš

,,Šťastnú cestu prajem, a ozaj, nevieš niečo o Johnovi?"

On len sklamane pokrútil hlavou. Rozlúčili sme sa a odišiel.

13:00

Mi doniesli obed, prišiel aj doktor.

,,Slečna Nicolsonova, mám pre vás ponuku, ale pre vás je žiaľ veľmi nebezpečná!"
Pozrel sa na mňa, no keď videl že som nedočkavá pokračoval.

,,Dnes odchádzajú niektorí zranení vojaci, a majú pár voľný miest,  ak by ste chceli..."

,,Áno chcem ísť s nimi." Prerušila som ho. Chcela som byť čo najskôr doma. 

,,Fajn, ale len v tom prípade že si dáte mesačné voľno!"

,,Sľubujem pán doktor!" Usmiala som sa.

,,Veci vám pomôžeme odniesť do lietadla." Povedal

,,Pán Doktor, máte chvíľu čas?" Spýtala som sa.

,,Jasné, ja už mám voľno, idem s vami domov!" Povedal a do široka sa usmial.

,,Mohli by ste ma prosím zobrať na chvíľu na vzduch?"

,,Ste po operácii!"

Pozrela som sa na neho psími očami a nakoniec odolal.

Vonku

,,Už viete, čo to boli za ľudia?" Začala som tému. 

,,Nemám takéto informácie, ja som len doktor, ja len ošetrujem."  Na chvíľu sa na mňa pozrel.

,,A ako je na tom rameno?"

,,Rameno sa zachránilo včas, keby ste boli najmenej deň, už by sme vám ruku museli amputovať, to nieje ale teraz aktuálne. A tú reznu ranu sme zašili. Ruka by sa mala vyliečiť spolu s ramenom do mesiaca, najmenej."

17:00

Konečne sme vzlietli. Pred tým mi ešte sestričky starostlivo zafixovali rameno.

Prišla som domov o 23:00. Celú cestu som prespala. Pred kasárňami nás čakal riaditeľ.

Zastavil ma a pýtal sa ma ako som na tom zdravotne.

Nakoniec mi povolil byť mesiac doma.

Keď som prišla domov, čakala ma tam mama.  No keď videla že som prišla taká zmordovaná vtisli sa jej slzy do očí.

,,Zlatíčko. Čo sa ti zase stalo?"

,,To je na dlhé rozprávanie mami, som strašne unavená."

,,Posteľ máš prichystanú. Zajtra sa porozprávame! Dobrú noc zlatíčko!" Vybozkávala ma a vošla som do svojej izby. Hneď som si spomenula na poslednú noc s Johnom.

Veci som mala čisté oblečené, a s ramenom som pohnúť nemohla, takže som si vyzliekla len. Nohavice a tričko som si nechala. 

Ráno

Ako vždy prehadzovala som sa už od pol 6. No hnusná bolesť mi už znechucovala krásne ráno v mäkkučkej postieľke, sem tam keď som sa nadýchla, vdýchla som Johnovu vôňu ktorá tam ostala. Čo som sa čudovala, keďže prešiel mesiac. Zapla som si telefón a prišla mi smska.

,,Ahoj zlatko, neviem vôbec čo s Tebou je, bez teba to už nevydržím, keď prídeš domov, hneď mi odpíš, Ľúbim Ťa!

John"

......

Odpustite mi že krátka časť, ale chystám niečo, takže sa môžete v budúcich častiach tešiť. Dúfam že sa vám časť páčila. A.D.