Navždy vojačkou DOKONČENÉ

{6}

,,Počkaj, nemali by sme už ísť?" skontroľovala som hodinky čo som mala na ruke. 

,,Teraz sme tu prišli" usmial sa a objal ma ,,vysvetli mi prečo sa ma nebojíš" dožadoval sa svojej odpovede. 

,,Keď ti to nepoviem?" 

,,Povieš" zasmial sa. ,,ale nie vážne, prečo?" trošku zvážnel. 

,,Ja sa ťa nebojím John od samého začiatku sa ťa nebojím.  Si taký istý ako ostatný, ale v niečom iný" usmiala som sa na neho, on ma oprel o strom a potichu ma bozkával. Smiala som sa ako blázon, pretože ma šteklil.  

,,Pšššt" prestal ma štekliť, a začal ma normálne bozkávať. 

,,John, prepáč, je mi to ľúto, ale tu by sme takéto veci robiť nemali, musím ísť" 

,, Emma, daj mi šancu, a ja ti sľubujem, že ťa dostanem." držal ma za ruky. 

,,Lenže to nemá perspektívu, nechápeš? Ty odídeš niekde preč, ja na druhý koniec, bude to klapať? čo myslíš?" 

,,Ja ťa chcem Emma, bude mi jedno koľko od seba budeme vzdialený, ja som sa do teba zamiloval ako do žiadnej inej" zaťal sánku 

,,To je síce fajn, ale, to je tak náročné" vzdychla som. ,,prečo som vôbec tu? prepáč" začala som bežať preč, vôbec som nevedela čo robím, bola som sprostá, v takýchto situáciach väčšinou sa správam sprosto, spravím rázne rozhodnutie ktoré oľutujem hneď ako mi ochladne hlava, dážď sa postupne stupňoval, a tak bola maximálna šanca že sa mi šmykne.

To sa aj stalo.

,,Nikdy viac mi neutekaj, do riti si normálna utekať v takomto hustom daždi?" stahnul ma pod strechu John

,,Nič sa medzi nami nestalo, jasné?" protestovala som a jeho to ranilo.

,,Vieš čo vôbec robíš?" povedal hlasnejšie John. 

,,Viem, ale ja som, ja ....v takýchto situáciach" koktala som .

Nič nepovedal, iba ostal stáť, po troch minútach ma pobozkal.

,,pomohlo?" opýtal sa a usmial sa. Boli sme o seba opretý telom. čo sa týkalo tváre. opreli sme si čelá o seba.  

,,Diky, že si rozumnejší ako ja" usmiala som sa. 

,,Čo tu robíš, keď máš takéto stavy?" čudoval sa viac ako ja 

,,To mám len, to nemávam často" usmiala som sa keď som sa konečne vykoktala.

,,Okay, dúfam že to budeš mať čo najmenej"

,,To sa nemusíš báť." usmiala som sa a odišla som. 

,,Musím už ísť, zajtra je náročný deň a oko....noo oko si musí oddýchnuť, tak ahoj" usmiala som sa a odišla som.

Na ubytovni  

,,Emma?" ozval sa niekto spoza dverí.

,,Áno?" otvorila som dvere.

,,Ahoj, si sama?" vošiel Lukáš.

,,Hej" 

,,Chcem ti len povedať, že zajtra prídu z misii, a je medzi nimi aj veliteľka sniprov, dosť tvrdá, a nerád ti to hovorím, ale Johnova frajerka, takže, ak sa o tebe dozvie, dosť si na tebe posedí, takže, radím ti, ignoruj ho skôr ako si ublížiš sama, som jeho najlepší kamarát, od toho, čo sa stalo... takže, ver mi" povedal a ja som nestačila príjimať všetky informacie. 

,,Okay, dobre, a prečo mi to hovoríš?  teraz mi o sebe povedal niečo iné" 

,,Pretože, ona ho miluje viac ako kohokoľvek iného, nemá nikoho je sama, je schopná ťa aj zabiť, ak sa to dozvie" zvážnel ,,a nechcem stratiť dobrú sniperku, jasné?"