Navždy vojačkou DOKONČENÉ

{10}

Spravil to čo nikto nečakal, myslela som že sa na mňa nalepí a začne ma bozkávať.

,,Dobre" postavil sa zo zeme a usmial sa ,,dobrú noc" usmial sa a ľahnul  si a pozeral sa na mňa.

,,Ešte ťa to baví?" Zasmiala som sa.

,,To ma neprestane nikdy baviť" uložil sa na spiaciu polohu.

,,Oplatí sa nám vôbec spať?" Zasmiala som sa, tentokrát už po tichu. 

,,Áno, makaj spať, zajtra máme ťažký deň" zasmial sa a ostal sa na mňa pozerať. 

,,Dobrú noc" zavrela som oči, a zaspala som ako drevo.

Ráno

,,Zdravím" pousmial sa na mňa Lukáš hneď ako videl že som sa zobudila. Akurát si dal dole tielko na spanie a prezliekal sa do tričká. Len som sedela na posteli a s otvorenými ústami som sa pozerala na jeho telo. Po chvíli  vyšiel aj Billy, a za ním hneď John.
Všetci bez tričiek. John mal už oblečenú uniformu, Billy ešte pobehoval v utieraku ktorý mu za chvíľku spadnul, keď to videl John rýchlo mi zakryl dlaňou oči.

,,Do riti " povedal Billy. Neviem čo sa dialo keďže mi John zakrýval oči.

,,Už sa môžeš pozrieť, dal dlaň z mojich očí dole. Johna som však videla len od chrbta. Všetci sa venovali svojej práci, myslela som že keď sa ja preoblečiem ako oni nikto si ma všímať nebude. Opak bol pravdou. Mala som podprsenku takže som si preobliekla len tričko, večer som sa osprchovala.  Ako som si dala dole tričko všetci ostali stať so zatajeným dychom.

,,Emma? Čo to máš na chrbte za jazvu?" Cítila som teplotu jeho tela pri mojom, keď sa John priblížil zo zadu ku mne.

,,To bolo dávno" usmiala som sa a rýchlo som si obliekla tričko. A nohavice, obula som sa štartovala som na raňajky.

Chlapi ešte ostali v stane.

,,Ahoj" pozdravil ma Peter.

,,Čauko" usmiala som sa.

,,Kde sú chalani?" Smeroval na mňa otázku.

,,Neviem, za chvíľku prídu"

,,Dnes ideme do stredu boja, tak sa priprav, sniperov je tam okolo troch, že vraj našich dávajú jedného po druhom" zvážnel Peter.

,,Na čase aby sme tam išli" usmiala som sa ,,koľko tu je ešte sniprov, okrem mňa a Johna?" 

,,Ešte štyria, ale dnes vám dajú len troch, pretože jeden ide sledovať opustenú oblasť" Peter.

,,Ako ty dokážeš upokojiť tak človeka?" Podotkol peter

Ja som sa len zasmiala. ,,idem sa pripraviť, príprava ostreľovača je náročná" pousmiala som sa a odišla som.

,,Už vás čaká Peter" oznámila som našej skupinke, keď som vošla do stanu. 

,,Už ideme" povedal John keď si dával ma seba bundu. Bolo skoro ráno, takže bolo akosi zimšie, aj keď bolo leto.

,,Takže pripravte sa, dnes tam budeme trocha dlhšie, donesú nám aj  balíčky s jedlom, o pätnásť minút vyrazíme, nachystajte sa"  povedal Lukáš, a  odišiel. 

,,Super, to sa stihnem aspoň obliecť, do mojej výstroje" povedala som si a začala sa obliekať.

Na ceste

,,Dobre, ja tu výstupim" povedala som a pozrela som sa po aute.

Jasné že to nebol osobák, obrnené auto, a miesta že by sa tam zmestil aj lev.

,,počkaj ešte inštrukcie" zastavil ma Lukáš.

,,Tu máš mapu, s tejto strany pôjdu naši protivníci, najlepšie by bolo keby ste boli dvaja na jednom mieste, aby ste stíhali kontrolovať strany, dávajte na seba pozor, včera nám tu zavraždili pár dobrých vojakov chcem aby ste im dali na frak." Povedal a pozrel sa na mňa s Johnom. 

Obaja sme sa na seba pozreli.

,,Okay, vystupujeme tu" povedala som a vystupovala som. Prichystala som si zbraň a vystúpila som.

,,Idem prvá" povedala som s odhodlaním a vošla som do budovy. 

Spoza môjho chrbta som začula výstrel.  Obzrela som sa. John práve sundal jedného nášho protivníka.

Na streche

,,Keď si vošla do budovy si veľa riskovala" pozrel sa na mňa po dlhšom čase John

,,Risk je zisk, a išiel si za mnou" žmurkla som na neho.

,,Keby som tam nebol, máš z tela sito" zvážnel John

,,Tak ďakujem záchranca" perami som ho pobozkala na líce.

,,Veľmi rád by som v tomto pokračoval, ale máme prácu" žiadostivo sa na mňa usmial John.

Odsunula som sa a venovala sa svojej práci, jasné že sa to nezaobišlo bez výstrelov, a presných.

,,Doniesli nám jedlo, budeš jesť prvá?" Ponúkol ma John keď prišiel.

,,Najedz sa prvý, ja to tu pohlídam" zasmiala som sa.

,,Nooo, to je ulovok" povedala som si keď som našla snipra ktorý nám zabíja jedného vojaka po druhom.

,,Vidím 700 metrov predo mnou" povedala som do vysielačky keď som pozerala na snipra ktorý na niekoho čakal. 
,,ostreľovač, muž, v plachtovom príbytku" každý si to tak vstával, na odplašenie, alebo odohnanie pozornosti, my s Johnom sme boli v jednej budove takže sme neboli na tom horšie.

,,To je sprostosť, nemôžeš vidieť tak ďaleko" povedal John 

,,Nestrieľaj ak si si neni istá, dúfam že máš tlmič" odpovedal z vysielačky Lukáš.

Ja som si bola istá sto percentne, nemohol to byť nikto iný.

Znova som do ruky chytila zameriavač. Po chvíľke som ho položila a chytila do ruky snipru. Namierila som na neho.

,,Emma, ak tam nebude nikto prezradiš našich" upozornil ma John.

,,Sú od nás sedemsto metrov, a to je len sniper, Boh vie ako sú ďaleko jeho kolegovia." Odporovala som mu a robila si svoju prácu.

Ako som na neho vystrelila všetko sa mi spomalilo, všetko sa ako keby spomalilo, alebo keby niekto nastavil slow motion. 

Zo zatajeným dychom som si priblížila mierku na snipre, a sledovala či som sa nesklamala....