Navždy vojačkou DOKONČENÉ

{11}

,,Myslím že Ti začnem veriť, bol to posledný sniper ktorý nám bránil v streľbe" pousmial sa John

,,Ty si mi začal až teraz veriť?" Začudovala som sa a pozrela sa na neho.

,,A to je nejaká chyba?" Opýtal sa.

V srdci som ostala sklamaná, ale navonok som to nedavala na javo.

,,Nie" odpovedala som potichu a ďalej som sledovala okolie. Nemala som dôvod sa cítiť že ma zradil, ale bolo mi s toho na nič, myslela som že mi aspoň trochu verí, ale on ani to nie.

,,Mám dobrú správu, už zajtra ideme domov" povedal Lukáš, keď sme sedeli na večeri.

,,Výborne, už sa teším, budeme môcť ísť aj za rodinou?" Upenlivo som očakávala odpoveď.

,,Áno, dnes sa musíte zbaliť, zajtra skoro odchádzame lietadlom." Povedal lukáš.

Cítila som ako sa ma niekto sleduje, zamrzlo mi celé telo, a cítila som niečij pohľad na mne.

Popozerala som sa po chalanoch.

John, áno je to on ktorý zase na mňa čumi ako keby som mu zjedla večeru.

,,Idem sa zbaliť" povedala som keď som dojedla, a odchadzala som od stola.

,,Ja tiež" povedal John a kráčal za mnou.

Neverím že dnes to tak rýchlo ubehlo a že už je 20:00.

,,Emma, ja už nevydržím" chytil ma za ruku John. 

,,John, som unavená, prepáč, vážne, dnes to bolo vyčerpávajúce" povedala som.

,,Cez to všetko, Ťa prosím, príď dnes po tme k stromu za našim stanom, budem Ťa tam čakať" mykol plecami a niekde sa stratil.

Vošla som do stanu a pobalila som si  všetky veci.

Za mnou po chvíli vošiel Lukáš.

,,Zbrane sú moje?" Opýtala som sa a venovala som mu krátky pohľad.

,,Áno, ostávajú ti obidvoje, keď prídeme do Martina budeš cvičiť len s týmito. "  najďalej sa venoval svojej práci a ja tej svojej.

,,Ozaj, a čo máte s Johnom? Už ste sa niekde pohli?" Bol až moc zvedaví. 

,,Neviem" na chvíľku som prerušila svoju prácu. ,,Neviem kam by to malo smerovať"pousmiala som sa a pokračovala som ďalej vo svojej práci. Stále som sa neprezliekala. Keď sa zvečeriavalo, nenapadne som sa vytratila zo stanu.

,,Ahoj" pozdravil ma nadšene John ,,tak predsa si prišla" do široka sa usmial.

,,Hej, čo sa deje?" Položila som mu hneď otazku.

,,Ukončíme to už" povedal smutne.

,,Čo ako myslíš?" Čudovala som sa.

,,Veď Teba nezbalim, ani keby som bol tvojim parťákom tri roky" zarmutil sa.

,,A to už som si myslela že ideš na to celkom dobre. Málo tomu davaš a vieš čo je najhoršie?? Popri všetkom tom čo sa medzi nami stalo si myslel len na tú ktorá Ťa čaká v Martine, maj sa dobre" odišla som a viac som nič nepovedala.

Tak ako sme išli rozhádaný tu, tak aj odchádzame. Som aj vlastne rada aspoň sa jeho frajerka o ničom nedozvie. Aspoň dúfam.
Cestou sa riadne rozpršalo.

6:00

,,Mám všetko môžeme ísť"posledná som nastupila do lietadla.

Oproti mne si sadnul John. Strašne ma provokoval, pretože zo mňa nespustil ani očí.  Cesta bola v pohode. Až na ten príchod.