Navždy vojačkou DOKONČENÉ

{3}

Po ceste som nad tým rozmýšľala že mu to nemôžem len tak vyhodiť na očí, a tak som sa radšej spýtala Lukáša.

,,Ideme ešte niečo robiť?"

,,Už máme voľno, zahráš si volejbal?" Opýtal sa.

,,Uvidím, idem povedať babám" oznámila som mu a odišla som. 

Počas odchodu ma akosi zamrazilo, stáva sa mi to vždy keď sa niekto na mňa uprene pozerá, obzrela som sa a znovu to bol John. Už mi s tým liezol na nervy, hlavne s tým jeho zabijackým pohľadom.

,,Baby, ideme si zahrať volejbal?" Spýtala som sa ich po príchode

,,Môžeme" súhlasila Kika a Aďa len prikývla.

,,Tak sa dajme do kruhu" navrhol Lukáš a postavil sa vedľa mňa, z druhej strany sa postavil Michal. Prezrela som si kde kto je. No keď som sa pozrela na Johna sa pousmial keď ma videl medzi nimi.  V mysli som sa čudovala ale nechala som to tak. Až kým John nezasmečoval na mňa tak že ma to poslalo k zemi, pretože mi trafil tvár.  Okamžite som ležala na zemi. Chrbtom k zemi a tvár som si držala dlaňami. Lukáš aj Mišo hneď zišli ku mne na zem. 

,,Bože môj, si ok?" Zhrozil sa Lukáš.

Tiež ku mne prišiel celý kruh. 

,,Jasné, len mi prosím doneste niekto ľad a vreckovku" usmiala som sa. Trošku som mala rozbitú peru, nos bol tiež od krvi, najhoršie bolo na tom oko, ktoré bolo hlavným miestom zásahu.

Ako som sa usmiala cítila som ako to všetkých ukľudnilo.

,, Tu je ľad, a vreckovky s dezinfekciou" podáva mi prinesené  veci Aďa.

,,Ďakujem" poďakovala som jej. 

,,Do riti si normálny?" Opýtal sa Matúš.

,,Chalani prestaňte, veď sa nič nestalo, ja už som zvyknutá" znovu ma humor neopúšťal. ,,Vy môžete hrať, ja sa budem pozerať hneď ako sa dám do poriadku. "  všetkých som poslala preč okrem báb, ktoré so mnou ostali.

,,Idem na toaletu si to dať do normálu" hovorila som keď ma zdvíhali zo zeme.

,,Ideme s tebou" povedala Aďa.

,,Okay" súhlasila som.

Na záchodoch.

,,Emma všimla si si, že John na Teba stále uprene pozerá?" Začala Kika.

Slabo som sykla, keď som si išla utrpieť vreckovkou oblasť oka.

,,a to som si už všimla od začiatku. Nedáva mi to zmysel" zapojila som sa do jej prvej otázky

,,Tak sa ho spýtaj, čo tým sleduje" navrhla Aďa.

,,No tak na to zabudni, nebudem za ním chodiť, a pýtať sa ho čo robí" protestovala som

,, Veď to nieje normálne, dnes streľba, teraz toto, ani nevieš ako sa na teba pozeral keď si odchádzala od ich stola, celú si ťa premeriaval"
Snažila sa mi vysvetliť Kika.

,,A čo mám prísť za ním čo na mňa furt čumíš, prestaň znemožňuje ma to" 

,,Presne, aj takto to môže byť" súhlasila s mojou rečou Aďa.

,,Nie, poďme, idem si dať na to ľad, a idem sa na vás pozerať ako vám to ide" odvádzala ich od témy. 

,,Dobrá prihrávka" pochválil Michal Kiku, keď mu prihrala peknú prihrávku na smeč.

Tentokrát som monitorovala ja Johna. 

Každý jeden krát keď sa na mňa pozrel, bolo to tak isto, lenže keď ten jeho pohľad bol tak tajomný že by sa s toho nevysomáril ani ten najlepší vedec jadrovej fyziky. Asi sa pýtate čo ma s tým spoločne ten vedec, nič tak isto ako nič spoločné so mnou nemajú tie pohľady, až na jednu vec,  a nikoho sa tak nepozrel, ako na mňa, bol to iný pohľad, a ja som mala tisíc chutí sa ho spýtať, prečo to robí.

Bola som taká zamyslená, že som ich iba sledovala a myšlienkami som bola práve celá ponorená v ňom.

,,Lukáš?"  Vydala som po dlhom rozmýšľaní. 

,,No ukáž sa ako vypadáš" bol zvedavý na moju tvár  na ktorej som si držala ľad.

,,Nieje to tak zlé"  Snažila som sa to nebrať tak hrozne. 

,,Nieee, kdeže, máš tu krásny monokeľ"  ostal sa na mňa pozerať.

,,Vážne ani to nebolí, o koľkej je večera?"  Snažila som sa ho upokojiť.

,,o 19:00, za chvíľočku"  postavil sa a odišiel od lavičky na ktorej som sedela.

Zase som monitorovala Johna.  Vlastne som nad ním rozmýšľala. Koho by nezaujal, svalnatý chlapec, ktorý mal na rukách, hrudi, ramenách sám sval, ktorý bolo značne vidno, nemusel ich ani skrývať. Aj tak by ich bolo vidno. Každý jeden krát keď videl ako sa na neho pozerám, zaťal sánku, neviem prečo ale prišlo mi to veľmi sexy.  Bravó, ak ma chce zviesť a len sa so mnou hrá, práve sa mu to darí. 

Konečne som odpútala pohľad od Johna a pozrela sa na hodinky.

,,O päť minút je večera" zvolala som a zdvihla som sa z lavičky, s prekríženými rukami na prsiach som sa oprela o stĺp ktorý stál blízko nich a chvíľku som ich sledovala.

Začula som vojakov ktorý ma akurát obchádzali a práve sa o mne tak hlasnejšie rozprávali. Pravda bola že stĺpik bol za Johnom.  A jemu sa narážky na mňa typu ,,pozri na tú kostičku, stavím sa že bude v posteli niejakého vojaka do týždňa" alebo ,,ja si nemyslím, podľa mňa je to väčší problém a nikomu len tak nevlezie do postele, stavím sa s tebou o stovku" po týchto slovách sa John otočil, najprv sa pozrel na mňa a potom na tých vojakov, ja som sa tiež otočila. Hneď ako zazreli Johna, ostali ticho. Zrazu bolo len počuť ,,Nestavím sa" ja som sa len nad tým pousmiala.  Nechápala som však prečo to zrušili keď sa na nich pozrel John. 

Mala som s toho labyrint. Ako odchádzali tí dvaja vojaci som len počula ,,Videl si ten monokeľ?" 

To bolo všetko.

Ukončili poslednú výmenu a išli sme na večeru. Kde dom videla aj tých dvoch vojakov. 

,,Emma Nicolsonová a John Tyree do kancelárie veliteľov." Ako som začula svoje meno zovrel sa mi žalúdok a Kika s Aďou sa na mňa pozreli. Tiež sa prozreli aj na Johna jeho kamaráti. Bola som vedľa.

Cestu do kancelárie som už poznala, takže som neriešila či ide John alebo nie.

Pomaly som zaklopala a spoza dverí sa ozvalo ďalej. Vstúpila som.

,,No, prvá, dobre posaď sa počkáme na Johna." Povedala mi veliteľka keď som jej podala ruku a čakala.  Po  chvíli vošiel John. 

,,Tisíc krát som ti povedal John, že ak sa ešte raz tu z niekým pobiješ, pôjdeš" povedal vysokým hlasom veliteľ.

,,Ale pán" prerušil ho znovu veliteľ.

,,Nezaujíma ma žiadne ale, koľko krát ti to mám povedať?" Ostal sa na Johna vražedne pozerať. 

,,Ak dovolíte pán veliteľ, môžem vysvetliť toto nedorozumenie?"

Dajte mu šancu, tomu príbehu, ešte sa len rozbieha, snažím sa to napísať čo najpútavejšie, v ďalších častiach to bude lepšie. Ak sa vám príbeh páči,  povedzte o ňom kamarátkam, a pod. Ďakujem.  A.D.