Navždy vojačkou DOKONČENÉ

{28}

Chvíľku som dúmala nad tým čo mu odpísať.

,,Ahoj John,

Už som doma, včera som prišla, dnes idem s mamkou k doktorovi, a ak si doma sám tak Ťa s ňou môžem zoznámiť a môžeš u nás bývať. Strašne mi chýbaš. Milujem Ťa!!"

Nad  poslednými slovami smsky som sa pousmiala a pokúšala som sa vstať, trochu si upratať izbu, no nemohla som, nedovoľovalo mi to.

8:00

Oblečená som prišla do kuchyne kde mi mama už starostlivo pripravovala raňajky.  

,,Dobré ráno!" Pozdravila som ju.

Dneska mala super dobrú náladičku.

,,Dobré, Dobré, ako si sa vyspinkala?"

,,Výborne maminka" povedala som ironicky a pokračovala som ,,Teba sa pýtať radšej nejdem!"

,,Dneska príde Paťo s frajerkou, a ocko sa vracia z misii, príde o 13:00 takže ho pôjdem vyzdvihnúť."

Správa že sa vracia môj tatko bola úžasná. Normálne mi spravila deň.

,,Maminka?" Už vedela že niečo od nej chcem, ale predsa som ju pekne oslovila ,,Ja by som ti aj rada predstavila môjho priateľa!"  Opatrne som povedala.

Ona sa na mňa pozrela a normálne žasla. 

,,Jasné, radi ho spoznáme, nech príde večer na grilovačku!" 

V tom mi prišla smska.

,,Dobre, ak môžem tak fajn, ale pod podmienkou že aj ty pôjdeš ku mne na aký taký čas, pretože Ťa už chcem mať pri sebe!"

Usmiala som sa.

,,Dobré, tak dneska prídem po teba, zbaľ sa za chvíľku ideme k doktorovi a potom po teba!!! Už sa na Teba teším!"

Ten pocit že ho znovu uvidím bol neopísateľný. Milovala som ho, chcela som ho v každom prípade, bol obrazom, a vždy chlapom ktorého som vždy chcela. Veľmi som sa na neho tešila. Chcela som ho znovu cítiť. Počuť jeho slová. Byť v jeho objatí. Veľmi mi chýbal.

,,Dobre mami, takže, keď pôjdeme od doktora, pôjdeme po neho!" Usmiala som sa.

,,Je to vojak?" Spýtala sa mama.

,,Áno je!"

,,Tak to si tatko bude mať s kým  pokecať!" Usmiala sa.

Dnešný deň sa vyvíjal super.

,,Maminka ale musíš mi pomôcť obliecť sa, lebo sama to nezvládnem, ešte že to nieje pravé rameno!" 

,,To sa neboj, ináč, vieš že Paťo s tou jeho frajerkou majú malé bábo?" Spýtala sa ma.

,,Čože to on je taký samec?" Zasmiala som sa.

,,Ani ja som tomu nechápala, ale keď si ty odišla ona bola v deviatom mesiaci, a preto som tam vlastne bola, lebo jej trebalo pomôcť!"

,,Aha, dobre, poďme ma obliecť!" Ubolene som sa zdvihla od stola. 

9:30

,,Dobrý deň pán doktor!" S úsmevom som ho pozdravila ale on sa nepekne zatváril.

,,Emma, čo to zase máš?"  Položila som mu papier od lekára ktorý ma operoval na stôl. 

,,Toto bude na dlho!" Pokrútil hlavou. 

,,Až dva krát ťa postrelili na to isté miesto? A to je ako možné?" Dozvedal sa.

,,Na misiach je všetko možné" pousmiala som sa a podrobne som mu to opísala. Mama sa len prizerala. 

,,Dobre, takže, mala by si to takto mať fajn!" Previazal mi rameno a ruku. Potom mi to niejako zafixoval a dal mi bandáž, aby mi to držalo na jednom miestie.

Rozlúčili sme sa a išli sme do auta. Konečne za Johnom. Napísala som mu sms že už sme na ceste a navigovala som mamku.

,,tuto, mami, už sme tu, tuto zastav!" Nedočkavo som jej ukazovala parkovacie miesto a vybehla som z auta, čakala som ho pred autom. Mama po chvíli vyšla tiež. Vyšiel najprv Johnov kamarát Jakub a za ním vyšiel John. Najprv som pozdravila Jakuba, keďže vyšiel ako prvý.

,,Čau Emma!" Pozdravili sme sa a pozeral sa za Johnom ktorého som nedočkavo čakala. Keď ma videl rozbehol sa ku mne.

Konečne som bola pri ňom. V očiach slzy šťastia. Milovala som ho. Konečne som ho mala pri sebe. Konečne som  s ním mohla tráviť čas.

Chvíľku sme sa bozkávali, obímali, a takto dokola. 

,,Zlatíčko, asi by som mal ísť ruku podať aj tvojej mamine!" Na chvíľu som ho musela pustiť z objatia.

,,Dobrý deň, Pani Nicolsonova, John Tyree!" Usmial sa na ňu a mama sa rozžiarila ako vianočný stromček. 

,,Teší ma, Emmina matka!" Usmiala sa. Bolo na nej vidno že jej bol sympatický. Veď komu by aj nebol. Vyzeral ako sex symbol.

Kľudne ním aj mohol byť. Mamina mu otvorila kufor aby si tam dal veci.

Ja som si sadla do zadu, jeho som pustila do predu.

,,Ty si tiež vojak, však?" Spustila v aute mama.

,,Hej hej, kolega s Emmou!" Povedal jej.

,,Emma, akú máš pozíciu?" Spýtala sa ma mama.

,,Mami nemôžem vynášať informácie!" Upozornila som ju. To som však nemusela, pretože ona to tiež dobre vedela.

,,Vieš že to nemám komu posunúť!" Zatvárila sa čudne.

,,Sme obaja snipri." Povedala som.

,,Tak to si budete mať s ockom čo pokecať, on dnes tiež príde!" Mama.

,,Ehmmm, dúfam že tam nebudem zavádzať." Povedal opatrne John.

,,Nie, čo si, chodíš predsa s Emmou, patríš k nám do rodiny. Žiadne navyše nemôže byť!" Upozornila ho mama, tak pohodlne, nebolo to drastické.

John sa zasmial.

,,Vy ste tiež boli vojačka však?" Spýtal sa jej John.

,,To ti povedala Emma?" Usmiala sa. ,,Áno bola som, teraz už mám  oddych od toho!"

,,Veľa mi o vás rozprávala, že vraj ste boli dobrá lekárka, len vás chválila!" Povedal John a mama sa zasmiala. 

,,No mala by po chlebe keby ma  nepochválila!" Hlasno sa za smiala a  my s ňou.

,,Po kom má takú slušnú mušku?" Spýtal sa John mami.

,,Haló ja tu ešte stále som!" Upozornila som ich.

,,Pšššt, nevchádzaj nám do rozhovoru, a tá muška, no po mne asi nie, určite ju má po otcovi!"

Takto sa bavili dlhé hodiny ešte aj doma, mama sa pýtala na historky, zážitky. Dokonca prišla aj otázka ktorú sa nemala pýtať, hlavne nie snipra. 

,,Zabil si už niekoho?" Spýtala sa ho. John sa na mňa pozrel a opatrne jej odpovedal. 

,,Každý sniper má svoje heslo, podľa ktorého zistíte či už strelil niekoho alebo nie, dúfam že sa nenahneváte, ale toto vám povedať nemôžem!" Pozrel sa na mamu dôverčivo.

Bolo na nej vidieť že to hneď pochopila. 

Potom ma poslala ukázať mu izbu, jasné že moju izbu, inde by som ho už nepustila. V izbe sme sa na seba ostali pozerať a začali sme  sa bozkávať.....

Aaaa, ľudia, máme tu ďalšiu časť, chcem sa vám veľmi poďakovať že čítate tento príbeh, a dávate mi najdej pre vás písať ďalej, Ďakujem, už mám vymyslené pokračovanie.  A.D.