Navždy vojačkou DOKONČENÉ

{41}

,,001 základni, zranený podľahol zraneniam! Už nežije!" povedal skromne do vysielačky Evan.

,,základňa 001 vrtuľník je na ceate pre telo, pre vás príde auto. Končím."

My sme pozbierali veci, už aj tak horko ťažko pretože ja som plakala a on už mal slzy tiež na kraji.

,,Drž sa nám tam!" pobozkala som Samuela na čelo a prikryla mu tvár.

Počkali sme asi 5 minút na vrtuľník kým ho zobrali. Potom sme už čakali na našich.

,,Prečo si mi nepovedal že ho strácaš? Ja by som Ti pomohla s niečim." pýtala som sa Evana.

,,Bol postrelený na miestach kde by to dala do poriadku okamžitá operácia, a také vymoženosti tu nemajú, tak či tak, keby videl že plačeš nepotešilo by ho to, ver že sme sa snažili ako sme mohli, ty si ho zachranila pred nepriateľom, ja som ho nezachranil pred smrťou!" Tiež sa rozplakal aj Evan.

Nič som mu na to neodpovedala, nemohla som, jednak mi to bolo veľmi ľúto a na druhej strane ma ukrutne bolela chrbtica.

Sadli sme si na lavičku a vtedy ma niečo pichlo v chrbtici. Hlasnejšie ako som chcela som sykla.

,,Bolí Ťa niečo?" všimavo sa spýtal Evan.

,,Chrbtica, ale strašne!" pomaly som si sadala.

,,Pomôžem Ti?" spýtal sa hneď ako som si sadla.

,,Nie, vďaka, oddýchni si!" snažila som sa o úsmev.

Onedlho prišlo auto a my sme prišli na základňu.

Hneď nám oznámili že odchadzame hneď na Slovensko, odvezú tam aj telo Samuela. Povypočúvajú nás a potom bude pohreb. Očakávam že to bude najmenej trvať rok.

Pobalila som si veci a naložila do auta ktoré nás malo odviezť na letisko.

Do hodiny bol každý pobaleny a nasadali sme do auta.

23:00

Konečne sme dorazili na Slovensko. August sa končil a začínal sa September čo bolo aj dosť vidno. Vonku fúkal silný vietor a padal hustý dážď. Rýchlo sme s taškami utekali po strechu. Tam som stretla Billyho.

,,Ahoj, ty čo tu?" spýtala som sa.

,,Čakám, ale ty čo tu?" smial sa. ,,To kto ťa tak vytrieskal?" už bol vážnejší.

,,Ale, konečne mám pauzu." vydýchla som.

Prišiel za nami generál kasárni.

,,Drahý naši vojaci, vzhľadom na to čo sa stalo vám aj tak chcem poďakovať za službu a pomoc, teraz nastupujete na povinnu päť mesačnú pauzu. Potom opäť začneme cvičiť. Tých ktorý boli pri tejto tragédii si predvoláme na výsluch, ešte raz vám patrí veľké Ďakujeme." pozdravil nás generál a potrásol nám rukou. Hneď po tom sa vyparil, ani som si nevšimla kedy. Prišlo aj auto ktoré nás malo porozvážať. Ja som si sadla do zadu k ľavému oknu. Evan si sadol hneď vedľa mňa po pravej strane.

Keď zastavil na Evanovej ulici pustila som ho mojou stranou. ,,Stretneme sa na výsluchu" povedala som mu.

Vyzeral ako by mi chcel niečo povedať. ,,Choď už ťa čaká priateľka!" usmiala som sa a objala som ho. Po tom som nástupila a odviezli mňa aj ešte Patrika s Oliverom.

,,Ahojte, a ďakujem za spoluprácu!!" zabuchla som dvere na aute a kráčala k nášmu domu. Prezvonila som mobilom mame. Potom som zazvonila na dverách.

Keď ma videla medzi dverami sa rozplakala od šťastia a začala ma obímať.

,,Mami neplač!" zmohla som sa len na dva slová.

,,Vitaj doma dcérka!" hladkala ma po vlasoch.

,,Poď zoberiem Ti tašky!" ponúkla sa.

,,Nie mami, sú ťažké." usmiala som sa a tiež mi vyšlo pár sĺz.

,,To čo v nich máš keď sú také ťažké?" čudovala sa.

,,Zbrane, neboj sa, zajtra idem ešte do kasárni tak si ich tam odložím." uisťovala som ju. To už sme boli ale v chodbe a ja som si vyzúvala čierné vysoké kanady. Najprv som si rozviazala šnúrky a potom som si odopla suchý zips.

Dala som si dole čiernú ťažkú bundu a prevesila ju cel veľkú cestovnú tašku. Vošla som do kuchyne a tašky som uložila do kúta kuchyne.

,,Ešte raz vitaj doma!" obímala ma mamka.

V tom vošiel do kuchyne aj ocko.
Skoro spadol z nôh keď ma videl. Do očí sa mu nahrnuli okamžite slzy. Nechápala som jeho reakciu. No rýchlo som ho objala.

,,Ahoj tato!" usmiala som sa v objatí.

,,Vitaj doma zlatíčko!!" silno ma stisol.

,,No čo rozprávaj!" pustil ma z objatia.

Ja som si vyzliekla čiernú bundu, oblečená som bola ešte ako na akcii. Nestihla som sa prezliecť, obliekla som si len hrubšiu bundu, pripravenú do zimy.

Oni sa však ostali na mňa hrozivo pozerať.

,,Čo je? Deje sa niečo?" spýtala som sa ich.

,,Prečo si krvavá?" spýtala sa mama roztraseným hlasom.

Pozrela som sa na moju ďaľšiu bundu ktorú som mala. Vtisli sa mi slzy do očí.

,,To nie ja, to mám odtlačok."

,,Prečo plačeš? A čí odtlačok?" pýtal sa hneď otec.

,,To je na dlho, kolegov odtlačok." povzdychla som si.

,,Čo sa mu stalo?" spýtala sa mama.

,,Postrelili ho dva krát, do boku a brucha." unavene som sa posadila na stoličku. Bála som sa jednej otázky ktorá by ma zrazila k zemi.

,,Prežil?" položil mi opatrne otázku otec.

Ja som si hlavu ponorila do dlaní a kývla som hlavou na znak nie.

Slzy mi išli z oči ako keby som krájala cibuľu.

Oni ma len utešovali, no ja som vedela že ani útecha mi nepomôže.

,,Ja som to nespravila na sto percent, ja som to odflákla a on na to doplatil!" hovorila som cez slzy.

,,Nemôžeš to takto brať, nemala si na výber, stalo sa čo sa stalo, už to nezmeníš!" potľapkal ma po ramene otec.

,,Všetko sa začalo sypať tak rýchlo, od začiatku to bolo zlé. John si našiel frajerku, ja som odišla a potom toto!" nad touto vetou ostali prekvapený.

,,John má? " chystala sa opýtať mama.

,,Áno má!!" povedala som ,,Prepáčte ale idem do izby, už je neskoro, vy chcete spať a so mnou by reči aj tak nebolo. Zajtra sa porozprávame, dobrú noc, a ďakujem za podporu." odišla som do izby. Prvé čo som spravila som sa vyvalila na posteľ a revala ako malé decko. Bolo mi to tak všetko hrozne ľúto.

Položila som veci na kraj izby, zobrala som si aj tašky. Všetko som uložil na jednu kôpku. Vyzliekla som si bundu, kombinézu, tričko. Išla som som sa osprchovať.

Obliekla som si pyžamo a ľahla si do postele. Zavrela som si oči. Žalúzie boli pozastierané a v izbe bola úplna tma. Mala som chvíľu zavreté oči. Hneď sa mi pred očami ukázal Samuel.......

Máme tu ďaľšiu časť, ale to už letí. A.D.