Navždy vojačkou DOKONČENÉ

{29}

V izbe sme sa začali bozkávať.  Nemohlo to však pokračovať, aj keď sme tak moc obaja chceli, a bola som na seba kvôli tomu naštvaná. 

,,Prepáč" povedala som sklamane.

,,Prečo si sa ospravedlnila?" Čudoval  sa.

,,Keby som sa vtedy proti nemu bránila, mohla som kľudne byť úplne zdravá, šťastná! Do piče!!" Povedala som už iným tónom hlasu. Nasrato som sa postavila k oknu a pozerala sa vonku. V posledom období som bola veľmi citlivá. A dosť sa to na mne prejavovalo aj teraz. Vyšli mi slzy z očí. .

John prišiel za mnou zo zadu a silno ma opatrne objal.

,,Miláčik, vieš ako to je aj mne ľúto? Ale keby si sa tým mala trápiť stále tak sa dostaneš do depresie, a to nechcem ani ja, jednoducho sa to stalo, každému sa môže niečo takéto stať. Som naštvaný akurát na to že Ťa tam nechali ležať, a na to že som ti nedokázal pomôcť, na koľko som bol pri tom všetkým možným."

Povedal a ja som tomu nechápala. Ako to že tam bol.

,,Ako to že si tam bol všetkým možným?" Pozrela som sa na neho.

,,Po celý čas, ako ste boli na misii vás tajné jednotky odpočúvajú, a lokalizujú keby sa niečo stalo, aby vás hneď mohli nájsť!" Povedala pozeral sa na mňa.

,,Počkaj, takže mám to tak chápať že ty si ma celú tu dobu počul?"

Ostala som sa na neho pozerať bez slov.

,,Všetko som počul, všetko, ako si chcela povolenia, ako ste ma tam spomínali, ako si sa hádala s Lukášom, všetko!" Chvíľku v izbe nastalo ticho. No potom sa ma spýtal.

,,Naozaj keby som tam bol, na tú strechu by si nešla?"

Začala dom rozmýšľať čo mu poviem.

,,Nebol si tam, tak sa ma nepýtaj či by som to nespravila."

,,Dobre, viac nebudeme tú misiu preberať!" Sľúbil mi a pobozkal ma. 

Na koniec som mu poukazovala skrine kde si  môže dať veci.   Potom sme prišli k mame a  vypili sme kávu. Ja som sa išla  sa ešte prezliecť. John mi trocha pomohol keď tým ramenom nemôžem hýbať. 

,,Ty si sa zmenil!" upozornila som ho. Možno to na sebe nespozoroval, ale ja som si ho všimla hneď ako ku mne prichádzal. 

,,Ja som sa zmenil?  Prosím ťa  a ako? " ostal sa na mňa pozerať. 

,,John, si iný, úplne iný ako keď si odchádzal, s tebou sa niečo stalo!" 

,,Uvedomil som si zo pár vecí, že ťa nesmiem stratiť, chlapi ma tam naučili správať sa normálne, je to neuveriteľné ako oni všetko dokážu, naučili ma mnoho vecí, a možno pre to sa ti zdám byť iný!"  

,,Tak asi pre to, ale v každom prípade, takto si lepší, vyzeráš mužnejšie, a myslím si že viac priťahuješ ženy!" Zasmiala som sa.

,,Hlavne že priťahujem teba a ty priťahuješ mňa." Usmial sa a chvíľku ma bozkával. V tom prišla do izby mama. 

,,Prepáčte, nechcela som vám pokaziť romantickú chvíľku, kľudne pokračujte, ja tu iba položím tvoje veci a izba je len vaša!" Položila veci a odišla.

My sme sa na seba pozreli a hlasno sa zasmiali.

,,Poďme aby si zas nemyslela!" Potisla som ho za ruku a išli sme za mamou. Ona akurát telefonovala. 

Keď položila vyzerala veľmi šťastne. Pozrela sa na nás.

,,Takto pôjdete niekde autom?" Spýtala sa nás.

,,Ak niečo potrebuješ tak áno " odpovedala som jej.

,,Dobre, takže ja by som vás chcela poprosiť, že či by ste nešli po Paťa s jeho ženou a babom, na vlakovú stanicu a s tadiaľ prídete ku kasárňam, ja tam budem na druhom aute čo zoberiem ocka, dobre?" Rozpovedala nám svoj plán.

,,Jasné môže byť, pôjdeme mojím autom, a John bude šofér a ja spolujazdec, potom keď pôjdeme zo stanice tak ti zavoláme, ináč mami, zajtra musím odniesť papiere  do kasární!" Povedala som jej a cez tú zdravú ruku som si obliekala tenký svetrík, mala som len tielko, a nechce som aby boli zhrozený tými jazvami, ktoré nebolo síce vidno, ale oni o tom nevedeli že som vlastne kvôli tomuto doma.

Keď sme prišli na stanicu obaja sme vystúpili z auta a išli sme k vchodu z ktorého onedlho vyšli. 

Spolu sme sa zvítali.

,,Čau Bráško!" Podala som mu ruku no jemu skôr ostali oči na tej zviazanej ruke.

,,Čauko sestrička, čo to zase máš za ozdobu? To je tvoja polovička?" Ukázal na Johna.

,,No áno, to je môj priateľ a kolega."

Ďalej som išla za Veronikou. Jeho ženou.

,,Čauko, tak teba vidím prvý krát po sto rokoch!" Obe sme sa zasmiali.

,,Tak to bolo ozaj pred sto rokmi!" Obe sme sa zasmiali. 

Ona držala na rukách ich malé dieťa.

,,Chceš si ho podržať?" Spýtala sa ma.

Ja som sa na ňu len tak pozrela a povedala som ,,Nemôžem teraz!" Usmiala som sa na ňu a ona vyzerala že ju to mrzelo.  ,,No čo už, prežijeme túto situáciu a za pár mesiacov ti budem robiť nosiča!" Obe sme sa zasmiali a sadli si do auta.

Preberali sme mnoho vecí, strašne som bola rada že ich po veľmi dlhom čase znovu vidím. Cestou do mesta som sledovala Johna. Za volantom bol strašne sexy, vyzeral strašne mužne, škoda že sme museli na tú chvíľu čakať. Ja som čakala že pôjde do najbližšieho nevestinca keď zistí že nemôžme, no práve naopak, on ostal a ešte mi aj pomáhal. No a spať k tomu šoférovaniu.  Okrem toho že vyzeral mužne som mala chuť na neho skočiť. Lenže sme mali publikum. Takže s tejto myšlienky nič nebolo. Bol veľmi uvoľnený a bolo vidieť že si to užíva tú jazdu. Volant však držal pevne  v rukách, sem tam mu beleli hánky, s toho ako ho pevne držal, k tomu mohutne zaraďoval a pridával plyn, bol nesmierne krásny, v ten moment som zistila že je to najkrajší muž sveta. 

Keď sme prišli za tatkom, povystupovali z auta a išli za nimi. V maskáčoch a ovešaný mnohými vecami nás tam s mamou čakali. Postavili sme sa do radu. Ja som išla predposledná, John išiel za mnou a chytil ma za riť.

,,Prečo si na mňa tak zízala? Vieš ako ma to vzrušovalo?" Šepol mi po tichu do ucha a jemne doňho zahryzol. 

Ja som sa zasmiala.

,,Vieš aká to bola zábava? Ale nerozumiem tomu , že prečo si tak stláčal ten volant!"

,,Myslel som na Teba!"znovu povedal ticho a bolo cítiť jeho smiech a teplý dych v mojom uchu.

Už som bola na rade takže som mu nemohla odpovedať. Škoda. Keď nemôžeš hľadáš iné cesty. A mňa to neskutočne bavilo sa s ním doťahovať.

,,Ahoj Tati!" Pozdravila som ho a silno som ho objala. 

,,To kto ťa tak dokaličil?" Spýtal sa potichu.

,,To teraz nieje podstatné, hlavne že si doma!"

,,To je tvoj frajer?" Pousmial sa.

,,Áno, volá sa John, budeš si mať s ním o čom rozprávať!" ....

Ľudia, máme tu 29 časť, opäť po dlhšom čase, strašne zle sa mi to píše, ale dúfam že vám sa to dobre bude čítať. Tešte sa na ďalšiu časť, to bude možno už aj niečo dospelejšie!!!!A.D.