Navždy vojačkou DOKONČENÉ

{26}

Nakoniec sa ozval Lukáš. 

,,Rozumiem, okamžite po vás vyhlasujem pátranie, mám však aj zlú správu, Emma naši nepriatelia po tebe idú, vyhlásili aj peňažnú odmenu ak ťa niekto nájde.! Musíte s tadiaľ čo najskôr odísť,  zmapujte si budovu, čo najskôr s tadiaľ musíte vypadnúť!"

,,To si robíš srandu? Vieš aké sú to gorily? Ale samozrejme, budeme sa snažiť, dnes to ale určite nepôjde!"

Po asi hodine a pol, prišiel ten angličan. Ukázal nám celú budovu.
Všimla som si že sú tam určite miesta, ako sa dalo ujsť, malo to ale pár háčikov, ktoré sa ale dali s veľkou vôľou prekonať.

S Janou sme sa dohodli že si musíme nájsť cestu. Už teraz som nevedela  prečo to robí.

Keď sme sa vrátili. V našej izbe boli už dvaja naši vojaci. Spoločne sme navrhli plán na malý papier,  rozdelili sme sa na skupiny. Zhodli sme sa na tom že túto noc musíme odísť. Cez malé okno sme pozorovali či niekto vonku je. Okrem pár ľudí tam nikto nebol.  Chvíľu sme si ešte oddýchli. 

21:00

Bohužiaľ musela som si na chrbte nosiť moju ďalšiu zbraň, ktorá mi uberala dosť síl. Tiež sme sa spojili aj s našou základňou.

V tom sa ale stalo niečo, čo sme nečakali že sa stane. Do budovy vtrhli tajné jednotky armády. Ku nám vošli naši nepriatelia a na mňa jeden z nich namieril zbraň. Vystrelil. Nedalo sa to zastaviť. Budovu podpálili. No v našej izbe ešte nehorelo. Druhy z nich tiež prišiel ku mne z nožíkom a porezal ma pozdĺž ramennej kosti. Pálilo to bolelo to, bol to odporný pocit. Keď som sa za ranu chytila nebola až taká hlboká. Keď som sa za tú ruku chytila, v tom do mňa strelil guľku zo svojej zbrane. Necitila som chvíľu nič. No keď mi telo začalo reagovať odporne to začalo bolieť. Jana s ostatnými vojakmi začali do nich strieľať a rýchlo utekali preč keď videli že sú mŕtvy. Tu nastal zlom. Všetci boli preč. To čo mi povedal Lukáš sa mi čím viac začalo ukladať do hlavy. Mala som v sebe jednu guľku, a tú istú ruku na pol porezanú. Pomaly sa oheň s celej budovy dostaval ku mne. To už mi bolo jasné že neprežijem, keďže som mala pri sebe pár granátov. Vôbec som sa nevládala pohnúť, všetko ma hnusne bolelo.  Snažila som sa trošku pohnúť, ale akosi to nešlo. 

Nakoniec som sa akosi vzchopila. Zistila som že jeden s nepriateľov keď videl že tam bezvládne ležím ma tam zamkol. Do zámku niekto strelil. Už som videla rozmazane, takže videla som všetkých v nejakých farbách. Jeden z nich si ma hodil cez plece a niesol ma po celej budove do auta. Počula som ešte streľbu na auto. V tom prišiel za mnou ten angličan. Rozrezanú ruku mi zošil. Miesto kde som mala náboj mi rozrezal. A nejakou pinzetou mi náboj vybral. Nakoniec mi to všetko pozašíval. Doviezli ma znovu do ďalšej budovy. To už som bola sama bez všetkých. Dokonca mi zobrali všetko, ostala mi len uniforma. 

,,We got the right!" Povedal angličan niekomu vedľa. 

Jeden z nich ma obliekol. Obliekol mi tielko, a dal mi na chrbát bundu. 

Niečo mi šepol do ucha.

,,Už teraz mi Ťa je ľúto, musíš byť silná!" Vôbec som ho nepoznala.

Keď sme prišli na miesto jeden z nich ma držal za ruku a viedol ma do nejakej budovy. Doviedol ma do izby.

Nič mi nepovedal, iba ma posadil a odišiel.

O nedlho prišiel ten sprostý angličan. Tento raz som bola dosť vystrašená.

Strhol ni náhrdelník z misii, a zobral ho jednému čo stál trochu ďalej.

Pozrel sa na mňa a povedal ,,Welcome, now we you need help, otherwise you waiting punishment!"

,,What if not?" Spýtala som sa ho a pozrela som sa po všetkých.

Jeden z nich sa škaredo zatváril, akoby mi chcel povedať že nemám klásť odpor.

,,You see, by the way, you are a good sniper, pity that it has no one found!" Odpovedal.

Nakoniec sa ma spýtal.

,,Who were those men in black?"

Vôbec som nevedela kto to bol. Kto bolí tí muži.

,,I do not know!"

Zrazu z ničoho nič mi jeden z nich vlepil facku. Nechapala som prečo.  

,,Who?" Spýtal sa ešte raz.

Nemala som najmenšiu chuť im povedať že to boli tajné jednotky.

,,I do not know them!" 

Potom mi jeden z nich dával pohár vody. Bol úplne celý zahalený. Bolo mu vidieť iba oči. Zo zadu mi pomohol vstať a do ruky mi vopchal papierik.

Keď odišli prečítala som si papierik. 

,,Pomôžem Ti dostať sa s tadiaľto, nabudúce keď prídem, dáš mi tento papier s kódom vašich základní, ak chceš, tajne ma verbovali k nim!" 

S týmto papierikom som sa potešila ďalšia nádej.  Nevedela som kto to je. Ale tie oči som určite raz videla.  A určite to nebol John.  Ach, úplne som na neho zabudla, Boh vie či ho vôbec ešte uvidím. 

V tom sa mi do oka natisla slza.  Veľmi som sa o neho bála. Aj keď som netušila prečo.  

Bolo asi okolo 2:00 hodín ráno keď vošiel dnu ten chalan čo mi dal papierik. 

Papierik som mu strčila do ruky.

Chvíľu som spala, ale spánkom sa to moc nedalo nazvať.

6:00

Do budovy vošli tajné služby armády. Ako prvé do mojej izby vošiel znovu ten hnusný angličan. Ktorý nebol ani trošku citlivý a zbraň namieril oproti môjmu postrelenému ramenu. V tom do izby vtrhli "muži v čiernom" angličan však neľútostne vystrelil. Potom ho rýchlo odstrelili. 

Mňa zobral jeden z nich  a rýchlo ma odniesol z budovy vonku. S mojím prekvapením sa akcia rýchlo skončila. Ten čo ma vyviedol si dal masku dole a ja som konečne zistila kto to bol......

Tak ľudia opäť ďalšia časť, dúfam že sa vám páčilo. A.D.