Dôstojníčka (nápad) d

2. kapitola 2 časť

***

Život alebo smrť?

Tie dve možnosti, akoby sa stali súčasťou jej boja práve teraz, keď sa pokúšala zachrániť tie ostatné a nemyslieť na ten svoj.

Záťažové testy na mostíku, bojová pohotovosť len cvičná, ale aj tak jedna chyba, ktorá spustila priam elektrický šok, ktorý ničil jednotlivé panely ju prinútil bežať dopredu a zastaviť to, skôr než...

Srdce sa jej takmer zastavilo, keď pocítila tie ruky, ktoré ju strhli k zemi, panel bol vytrhnutý silou a ona cítila, ako jej srdce bolestne bije do hrude, keď ju on opäť držal v náručí.

Akoby neprešiel takmer žiadny čas od toho okamihu, keď sa rozlúčili, akoby jeho objatie bolo tou jedinou istotou, ktorej dôverovala vo svete, v ktorom bolo utrpenie také silné, a tak málo nádeje. Vo svete v ktorom bolo lepšie spojiť sa s tými mocnými ako dúfať, že tí slabší prevezmú kontrolu.

Jeho rozhodnutie znamenalo život, aj keď záblesk prešiel ešte dvomi panelmi, zničil ich a potom sa zastavil. Chvíľu kolísala energia a všade bol chaos, no ona podliehala len jeho objatiu, len jeho istote, ktorá akoby sa dotýkala aj jej.

Ona bola najbližšie, mala najväčšiu šancu manuálne zastaviť ten výbuch, no mohlo ju to stáť život, ak by .... On ju však zastavil a prevzal zodpovednosť na seba, jeho sila potiahla tie páky, jeho sila zastavila možnú deštrukciu, no jej srdce tej deštrukcii už aj tak podliehalo, keď sa snažila nemyslieť na to, že ju stále drží v objatí, pred všetkými, že sa chveje v jeho náručí a hľadá uňho to bezpečie, ktoré by zrejme nikto iný uňho nehľadal.

Bola rozkolísaná medzi možnosťou zatlačiť a pripomenúť mu, kde sa nachádzajú a tou druhou istotou, že v jeho objatí sa vyhne bolesti, že nebude cítiť nič len blízkosť jeho vplyvu. 

„Pane..." hlesla bolestne.

Bolo to silné. Silnejšie než čakala, to uvedomenie si, že bude aj naďalej žiť a trpieť.

„Si v poriadku, Lia?" povedal to, svojím skutočným hlasom, lebo dnes počas týchto testov po dlhom čase nemal na sebe masku, no aj tak sa ho všetci báli. Aj tak cítila to napätie, ktoré z nich všetkých priam sálalo, keď dohliadal na cvičnú akciu.

„Je mi dobre..." povedala jednoducho, stále sa ešte čiastočne opierala o jeho plece a pokúšala sa zistiť, ako jej telo funguje, lebo si na to akosi nedokázala poriadne spomenúť. 

Pomaly ju pustil, no ona akoby vedená akýmsi nepríjemným impulzom, takmer spadla.

Tentoraz ju už držal v náručí úplne, tentoraz už skutočne nevidela nič iné.

„Nechajte si ošetriť zranenia, neskôr od vás chcem podrobné hlásenia... od vás všetkých..." povedal s rovnakým chladom ako zvyčajne.

***

Vzal ju do časti pre vyšších dôstojníkov, v ktorej sa o ňu postarali takmer okamžite.

Bol to len ľahký otras nič viac, mohlo to dopadnúť aj horšie, no mala nariadené ležať a oddychovať.

Veliteľovi Renovi ošetrili rameno, nebolo to tiež nič vážne, len malé zranenie, no ona takmer cítila výčitky, že kvôli nej.

Bála sa, že si niekto všimne, že urobil niečo, čo zvyčajne nerobieva a už vôbec nie pre každého.

„Ja... nemala by som tu ostať... ja mala by som..."

„Ostaneš tu..." prikázal jej autoritatívne, spôsobom, proti ktorému nemohla takmer nič urobiť.

Obzvlášť potom, ako ju jeho ruky zatlačili späť na lôžko.

„Čo povedia, keď sa dozvedia, že ste ma sem vzali, budú sa ma pýtať na to..." musela to povedať, musela sa voči tomu ohradiť, lebo už toho aj tak videli viac než by mali.

Ich objatie nevyzeralo celkom nevinne, skôr akoby... nechcela na to práve teraz ani len pomyslieť.

„Na tom nezáleží, budú mlčať, keď im to prikážem, aj keby mali niektoré veci priamo pod svojimi nosmi... Budú mlčať a súhlasiť aj s tým, že padal červený dážď, ak si to budem priať..."

Proti tomu už nemala žiadne ďalšie argumenty. Tak len oddychovala a čakala na ten okamih, kedy ju budú môcť prepustiť. Už aj tak toho rozruchu bolo viac než dosť.

Proti tomu už nemala žiadne ďalšie argumenty. Tak len oddychovala a čakala na ten okamih, kedy ju budú môcť prepustiť. Už aj tak toho rozruchu bolo viac než dosť.

No nerozumela, keď ho takto videla, nerozumela tomu prečo to druhé dievča odmietlo.

Prvý dojem z neho možno nebol práve najlepší, no očividne aj on mal ... niečo čo by sa dalo nazvať srdcom, aj keď to nebolo na prvý pohľad jasné, cítila, že je to zrejme pravda, že má aj tú svoju svetlú stránku, s ktorou do istej miery stále ešte bojuje.

„Pane, zdá sa, že je vo vás viac než som si pôvodne myslela..." bála sa, že ho to nahnevá, a to čo povedala, zrejme z nej hovorili lieky, no už to nemohla vziať späť keď sa k nej sklonil a pohladil ju po vlasoch. Užívala si ten dotyk, nevedela prečo, no stačilo to na to, aby bol deň hneď o niečo lepší.

„Isteže áno, dobre sa starám o osoby, na ktorých mi skutočne záleží... vtedy som ochotný urobiť všetko, čo je v mojich silách..."

Záleží mu na nej. Po takom krátkom čase, ona ho vlastne ani poriadne nepozná, okrem tej ich spoločnej noci, okrem toho že je istý čas jej veliteľom. Ona vlastne nevie ani čo to znamená. Nie je dobrá vo vytváraní si citových väzieb ani po nich netúžila, ale keď jej to povedal týmto spôsobom, niečo v nej sa akoby pohlo, akoby na ňu mal svojím spôsobom dobrý vplyv, čo bolo zvláštne vzhľadom na jeho povesť.

„Páčilo sa mi byť vo vašom náručí, pane..." povedala mu to, nie preto, aby ho skúšala, ale preto, aby tú svetlú stránku jeho povahy ešte mala možnosť chvíľu spoznávať.

poznámka: dakujem za podporu, snáď sa mi bude konečne dariť, lebo zas... ehm...