Dôstojníčka (nápad) d

12. kapitola 1

Pomohol jej vstať.

Oprela sa oňho akoby v ňom hľadala svoju stratenú istotu. Jej pán bol pri nej a ona sa necítila zle, keď to bol práve jeho dotyk, ktorý ju zbavil toho nebezpečného stresu.

„Nič si nevyčítaj, Lia..." pošepol jej, keď sa ešte stále chvela v jeho náručí, keď ju pomaly viedol späť.

„Záleží im jeden na druhom, viem, že áno, v ich mysliach nie je ani stopa po vzájomnej nenávisti... no tvoja priateľka má isté dôvody na pochybnosti, tie však môže rozptýliť, len náš generál, ak sa k tomu dokáže odhodlať... potom bude všetko tak, ako má byť..."

Chce jej snáď povedať, že Flo nie je vo väzení, že ho ľúbi aj napriek tomu, čo... aj napriek tomu, ako veľmi sa bráni tej možnosti, že by...

Veriť mu však bola jediná záchrana pred bolesťou, ktorá by...

„Pomohla si im viac než si myslíš, dokonca natoľko, že si myslím, že Hux vám dovolí sa stretávať, no neviem či vám to dovolím ja, ak sa aj naďalej budeš takto pre nich trápiť..."

Už to viac neurobí. Pozbiera sa a pôjde ďalej, nedovolí, aby...

„Bude to v poriadku, pane, len mi to nezakazujte, prosím, ja len..."

„Bojíš sa, že dopadneš tak ako ona?" pýtal sa jej na to spôsobom s ktorého jej prešiel mráz po chrbte.

„Nie, ja len..."

„Nemusíš sa báť... Nie je na tom až tak zle, ako to vyzerá, obaja sú nahnevaní, musia si medzi sebou vyjasniť isté veci, no ak im to dovolíme a nebudeme na nich priveľmi tlačiť, budú šťastní, aj keď nie je jednoduché pre mňa dovoliť, aby Hux mohol byť... bude potom ešte neznesiteľnejší než doteraz..."

Cítila ako ju vzal do náručia.

„Neurobím nič čo by ti skutočne ublížilo, dobre?"

Prikývla, spokojná, že je to povedal, že rešpektuje jej hranice, ktoré...

„Budeš len pri mne... to je všetko, nič viac... žiadne väzenie, žiadny strach..."

Brala to ako záväzný sľub, brala to ako súčasť ich vlastného...

„Takže budete so mnou, aj keď sa rozhodnem pre ten test, aj keď sa rozhodnem počkať..."

„Áno, Lia, budem s tebou..."

Nie je sama.

Možno po prvý raz nie je sama v celej tejto záležitosti a cíti, že to tak chce, cítiť, že skutočne túži po jeho podpore.

***

Niekedy neznášala nové dni, niekedy sa ich obávala, no nie dnes, keď sa priam spokojne vymotala z jeho náručia.

Keď vôbec po prvý raz cítila, že nechce nič iné len ju pochopiť, že mu záleží aj na niečom inom než na vlastných túžbach.

Počas tej noci jej to dovolil cítiť, bol pri nej a utíšil jej strach, to bolo viac než si vôbec mohla priať.

To bolo všetko čo potrebovala na to, aby sa dokázala opäť pozbierať a ísť ďalej, pripustiť tú možnosť, že pokojne môže opäť zlyhať, že je len človekom, ktorý má na to právo... na všetky pochybnosti, na strach aj na to, aby si vybrala úplne inú cestu, ako tú o ktorú by bojovali všetci ostatní.

Na dnešnú službu sa dokonca až tešila, dokonca bola spokojná s tou možnosťou, že veliteľ Ren bude zrejme opäť pri nej.

Stačilo to na to, aby sa po dlhom čase opäť cítila dobre vo svojej koži.

***

Hux mal dobrú náladu. Hore dokonca žartoval a k nej sa správal takmer až kráľovsky. Čo zrejme znamenalo, že operácia, nechajme ich, aby si to vybavili medzi sebou, sa podarila. Lia mu tiež venovala pár nesmelých úsmevov, samozrejme vtedy, keď veliteľ Ren nebol na blízku, len pre každý prípad nechcela svojho pána dnes vôbec dráždiť.

Opravy po predchádzajúcich bojov prebiehali pomerne rýchlo. Dozerala na svoju sekciu, všetko koordinovala a trošku sa vyžívala v tom, že pre zmenu aj ona môže vydávať rozkazy.

Fyzicky bola na tom dobre, plná energie všetko potrebné obiehala a sledovala, nič neuniklo jej pozornosti.

A potom prišiel hore aj Kylo Ren.

Cítila jeho prítomnosť za svojím chrbtom, ten druh jeho prítomnosti, na ktorý by si dokázala zvyknúť.

Aspoň teraz.

Keď bol istým spôsobom aj jej rytierom, aspoň počas toho večera, keď sa jej od neho dostalo pochopenia, ktoré vôbec neočakávala od osoby, ktorá... nebola známa tým, že by dokázala odpúšťať cudzie slabosti.

Aj jemu venovala úsmev, aj keď nebolo jasné, ako na to zareagoval, lebo bol plne oblečený, čo znamenalo, že nevidela výraz jeho tváre. No keď pristúpil k nej cítila tentoraz len príjemné zimomriavky.

„Všetko v poriadku, veliteľka Lia..."

Oslovil ju tak, a ona... cítila ako jej telom prešlo niečo, čo nikdy predtým istý náznak zvláštneho pobavenia.

„Áno, lá... teda pane..."

Mitaka, ktorý sa ešte pred chvíľu živo zaujímal o jej panel, sa práve teraz dosť diskrétne otočil.

Keďže Ren sa k nej akosi dostal bližšie a pošepol jej.

„Pokojne dokonči čo si chcela povedať..." jeho hlas znel ticho, necítila z neho hrozbu, len spokojnosť, ktorá...

„Možno neskôr, pane..." odvetila nie odmerane, ale skôr akoby sa snažila nájsť spôsob, ako zbytočne nestúpať po nebezpečnej pôjde.

„Teraz..." pošepkal jej Ren naliehavo.

Počula ten zvuk, keď si dal dolu masku, ten zvuk, ktorý znamenal, že...

Telom jej prebehlo teplo, keď cítila jeho tesnú blízkosť.

Obrátila sa k nemu a pošepkala mu tie slová. Najtichšie ako dokázala, ale predsa...

„Láska moja..."

Nikto sa neodvážil na nich dívať, keď to urobila, všetci hľadeli na svoje panely, všade vládol obvyklý šum hlasov, na ktoré si už zvykla a začínala ich rozoznávať.