Dôstojníčka (nápad) d

13. kapitola 2

***

To, že bolo všetko v poriadku však ani zďaleka nebolo pravda, služba s Kylom Renom bola dnes mimoriadne nepríjemná. Pre ňu najprv ani tak nie, lebo prišla tak či tak až neskôr, potrebovala chvíľu, aby sa spamätala z jeho posledného výstupu... to, že sa opäť niečo deje, si uvedomila, až vtedy, keď jedna zo sekcií, ktorú sledovala začala náhle blikať. Videla to už z diaľky, počula aj signalizačné zariadenie.

„Stalo sa niečo v A35? Vypadáva mi tu celý blok..."

Mitaka sa k nej otočil a len veľmi jemne naznačil.

„Je zničená, utekajú odtiaľ ešte aj droidi, opäť nie sme schopní boja..."

„Zničená?" hlesla, keď si sadala na svoje miesto až popoludní, lebo skôr nebolo možné...

„Je to predsa jedna z tých dôležitých častí..."

„Pane, ak sa smiem spýtať, ako je možné, že je..." tušila to, no stále si ešte myslela, že by bolo možné, aby...

„Áno, jej opravy si zrejme vyžiadajú pár dní, na tom mieste zlyháva aj štít..." Mitaka sa smutne usmial.

„Zlyháva aj štít?"

„Isteže, kto by to bol povedal, že svetelný meč narobí, toľko škody všakže, generál Hux je dolu a snaží sa upokojiť..."

Nevedela čo by na to mala povedať, skutočne jej nebolo jasné, prečo vôbec... toľká zlosť, kvôli čomu práve teraz... veď to už bolo za nimi alebo nie... alebo si skutočne mala kľaknúť na kolená, aby...

„Máte už aj podrobnejšie informácie," opýtala sa temne.

„Veliteľ Ren sa tam prednedávnom zastavil a zrejme niečo nešlo podľa jeho predstáv..."

„Ach, tak..." čo iné by mohla povedať na...

„A podpora života v tých miestach?"

„Našťastie ostala zachovaná v plnom rozsahu, niežeby nám to pomohlo... ďalej sledujte situáciu, technikov tam pošleme, až keď generál vydá rozkaz, že je situácia pod kontrolou...

Stále ho to neprešlo a je to ešte možno omnoho horšie, aj keď sa skutočne veľmi snažila, no v podstate nepostúpili ani o krok... bolo tu toľko vecí, toľko úrovní, na ktorých by sa mohli spolu zblížiť, no ona nenavrhla nič z toho, žiadnu aktivitu, ktorá by možno rozptýlila jeho pochybnosti...

Samozrejme vrátane istých vecí, počas ktorých sa vždy takmer až zázračne zhodli.

Mala náladu len na prácu, ale práve teraz... vskutku nevedela, podľa akého bezpečnostného protokolu sa riadiť...

Len dúfala, že ju Hux nezavolá, lebo nevedela či by to vôbec pomohlo, jej teda určite nie, keďže...

No generál sa našťastie ozval s napätím počúvala jeho hlásenie, keďže komunikačný dôstojník už tiež oceňoval jej kvality v istej oblasti, nechal ju niekedy dozerať aj na jeho panel, čo však práve teraz nebolo podstatné, keďže...

Dôležité bolo, že veliteľ Ren je pod kontrolou a Hux ho berie späť na mostík, čo znamenalo, že sa možno budú musieť všetci kryť.

Ren si odmietol ísť oddýchnuť.... čo bola vskutku veľká škoda, aspoň teraz...

Radšej poslušne poslala technikov na miesto určenia, keď už bol veliteľ bezpečne vo výťahu a nehrozila im žiadna kolízia z jeho prípadnými záujmami.

Čím bližšie bol tým viac sa snažila zhlboka dýchať nosom, hlavne pomaly, aby neprepadla panike.

Na mostíku nič neurobí, lebo by tým riskoval stratu najzraniteľnejších systémov na lodi, vrátane celkového štítu.

Na mostíku sa opäť bude správať ako vzorný veliaci dôstojník. Nebude sa tam oddávať svojmu hnevu, nech už je príčinou jej správanie alebo čokoľvek iné, čo ho mohlo počas dňa postretnúť.

Obrátila sa radšej k svojmu panelu, podobne ako všetci ostatní, tiché rozhovory, ktoré predtým boli prerušované občas aj menším žartovným monológom, samozrejme nateraz len z nudy a aj kvôli neprítomnosti dvoch najvyšších dôstojníkov na mostíku, stíchli, všade vládol chlad a totálna disciplinovanosť.

Žiadne poznámky na vyše, žiadne kontakty pohľadom, len čisto profesionálna atmosféra, no aj tak každému takmer zastalo srdce, keď zachytili zvuk jeho krokov... Huxa akoby nikto ani len nevidel, keď veliteľ Ren obchádzal jednotlivé panely.

Zastavil sa aj pri nej a už zo zvyku tam ostal, na nič sa jej nepýtal, tak pracovala ďalej, monitorovala práve teraz začiatok a aj celkový postup opráv celej tej sekcie.

„Už si dokončila ten test, Lia?"

Položil jej tú otázku pred všetkými, jednoducho to urobil, no zrejme sa obával, že to urobí bez neho, že by mohla...Celkom ju to...

„Nie, pane..." hlesla čo najtichšie stále ešte červená, že preberá tú záležitosť pred jej kolegami.

Keďže sa už povrávalo, že sa deje niečo tohto druhu, bola znepokojená tým, že by práve teraz mala...

Stále to ešte nechcela vedieť, stále ešte žila vtom, že sa nemusí pre nič rozhodnúť... tak to bolo práve teraz pre ňu najlepšie, on to očividne nechápal, aj keď sa mu to už raz snažila vysvetliť...

Dôležité pre ňu bolo, že sa cítila dobre, aspoň väčšinou tomu tak skutočne bolo.