Dôstojníčka (nápad) d

2. kapitola 1

Venoval sa jej, tak ako nikto iný, tak ako žiadna iná osoba, s ktorou sa na tomto svete stretla.

Cítila ako sa absolútne oddáva tomu pocitu, ako sa zveruje do jeho rúk a nemyslí na nič iné len na rozkoš, ktorá zaplavovala jej telo v silných vlnách.

Na prvý prudký nádych spojení s jeho preniknutím do jej tela, pomalým priam láskavým objavovaním toho pocitu.

Bolesť akoby bola len bránou k rozkoši, ktorá zahasila ten prudký oheň, ktorý v nej vyvolala.

Na vyjadrenie jeho vlastnej túžby, na jeho vlastný hlas, ktorý akoby sa tiež zmenil pod vplyvom vášne, ktorá ich nútila bojovať o rozkoš, deliť sa o ňu a dúfať, že bude silnejšia než strach...

Silnejšia než akákoľvek iná... túžila sa jej podrobiť absolútne celá, s nevyhnutnosťou, ktorú nikdy predtým nepoznala sa jej telo vypínalo oproti tomu jeho, chcelo mu dať všetku rozkoš, ktorá bola ... chcelo sa s ním deliť o ten pocit.

O silu toho pocitu, ktorý ňou celou rezonoval silnejšie než všetko, čo doteraz mala možnosť prežiť.

„Pane, prosím..."

Cítila ako si jej telo zvyká na ten okamih, ako sa jeho pohyby stávali rýchlejšími a ona dokázala len stonať, len ho objímať a dúfať, že jej nevezme dušu, že nebude môcť niečo také urobiť, lebo ona si nepriala nikoho milovať, nikdy potom netúžila...

Dotkla sa ho, dotýkala sa ho, s istotou že nemôže urobiť nič zlé, presne tak ako jej to povedal, nechal sa ovládať inštinktom a dávala mu najavo všetko to potešenie, ktoré prežívala v jeho náručí. Nechávala sa ním ovládať, nechávala sa viesť...

„Lia..." oslovil ju, povedal jej meno, tak akoby od neho záviselo všetko, tak akoby to bolo to najkrajšie vyznanie.

Ďalej, hlbšie, prudšie, až kým ju nezaplnila spokojnosť, ktorá jej takmer vzala dych, až kým necítila ako sa v nej rozlialo to nové a neznáme poznanie spojené s jeho vlastným...

A ona si uvedomila, že... že riskuje v jeho náručí všetko aj svoju vlastnú slobodu, kvôli rozkazu, ktorý...

Nedívala sa naňho viac, len čakala, kedy odznejú tie pocity, čakala na ten okamih, kedy ju pustí a nechá ju ísť...

Nie je jeho. Nie skutočne, to čo urobil bolo len... len prejav moci, ktorú nad ňou má.

Ich svety sa rozdelili, ich telá akoby bolestne narazili na ten okamih, keď bolo nutné...

Zrazu to bolo preč, ten pocit naplnenia, ten pocit šťastia, všetko to zrazu bolo preč a ostávali len slzy, ktoré sa dotkli jej líc, akoby snáď aj bez jej vedomia.

Chcela odísť, chcela utiecť od toho pocitu, on si ju však pritiahol k sebe, nechal ju, aby ostala pri ňom, aby cítila jeho objatie. Priala si ho za to nenávidieť, no nemohla, nedokázala nič urobiť s tým zmätkom, ktorému čelila jej myseľ.

„Pane, ja môžem odísť, ak chcete, aby..."

„Nie, chcem, aby si ostala, Lia..."