Dôstojníčka (nápad) d

5. kapitola 2 C

Musela na to myslieť, na to aké je preňho ľahké ju poraziť a získať to čo chce. Chápala prečo jej kapitánka Phasma povedala všetky tie veci, teraz už rozumela čo tým myslela, keď jej dala jasne najavo, že všetko závisí výlučne od veliteľa Rena a ona v podstate nemá na výber...

Myslela na to aj vtedy, keď doplnili stavy, keď prišli takpovediac nový ľudia a ona stála po boku veliteľa Rena, keď mal k nim jeden z tých príhovorov, ktoré počúvala len veľmi okrajovo, z nejakého dôvodu sa jej zranenie do rána zhoršilo.

Ruka napuchla a cítila v nej také nepríjemné pulzovanie. Ledva čakala na ukončenie jeho prejavu, lebo chcela, aby sa na to zdravotníčka ešte raz pozrela.

Toto ani nemalo byť miesto, kde by mala stáť, ale keďže im stále ešte chýbal ten druhý dôstojník, napokon nebol mŕtvy, ale ani schopný služby a Kylo Ren mal dostatočne dobrú náladu na to, aby ho nechal previesť do tábora, takpovediac napol v kóme, ale aj tak v podstate živého.

Nateraz ho zastupovala, kým sa neuvoľní niekto ďalší, aj keď veliteľ Ren jej dôrazne prikázal, aby nevstupovala do otvoreného boja.

    Čo jej však práve teraz vzhľadom na žalostný stav jejruky vôbec neprekážalo a to ani nebola tá, ktorou ho chcela udrieťsamozrejme mala v úmysle to urobiť tou zdravou ako inak. 

Snažila sa nedávať najavo bolesť, zachovávať absolútne chladný a vyrovnaný výraz tváre.

Tak dlho ako to len bolo možné aj napriek neúprosnému bodaniu. Tak veľmi na to čakala, na tie jeho posledné slová, na to kedy konečne zaznejú... Niežeby sa Kylo Ren vyžíval v dlhých prejavoch, ale to bolestné pulzovanie bolo dosť nepríjemné a každá ďalšia sekunda navyše len zvyšovala jej nepohodlie.

„Choďte si po svojich povinnostiach, útok bude prebiehať podľa plánu..." to im ešte povedal a ona akoby sa snáď ani nemohla dočkať tých slov.

Všetci savydali takpovediac svojou cestou, trooperi aj noví piloti a takisto aj inípersonál, ktorí bol sem ešte privedení na poslednú chvíľu. 

Keď prišiel ten čas, kedy sa mohla konečne s úľavou pohnúť zo svojho miesta v videla, že veliteľ Ren to urobil tiež, keď sa už všetci pomaly porozchádzali, niekto ju oslovil.

„Lia!"

Bol to mužský hlas.

Strhla sa, no kráčala ďalej, bude to katastrofa, ak... inokedy by sa tešila, že ju osloví niekto známy, niekto z akadémie, kto sa len nedávno akreditoval, ale nie teraz, nie potom, čo sa stalo naposledy, keď si veliteľ Ren myslel, že nadviazala kontakt s nejakým mužom.

„No tak,to som predsa ja... Musíš si ma predsa pamätať..." 

Veliteľ Ren zastal a ona, nemala na výber len sa otočiť, ak nechcela, aby sa on k nemu dostal prvý.

„Jason..." dostala zo seba zdesene, keď ten pilot zrazu stál pred ňou. A urobil tú najhoršiu vec, akú len mohol v danom okamihu.

Pokúsil sa ju objať, jej ruky okamžite vystrelili dopredu, keď sa dotkla jeho hrude bolelo to priam šialene, no podarilo sa jej ho odsotiť. Kričala však pritom od bolesti, nemohla tomu zabrániť. A len dúfala, že nepripútal na seba pozornosť...

„Hej, čo je s tebou, nebývala si až taká prudká, keď..."

Jasona takpovediac poznala celá Akadémia, bol zvyčajne dosť priateľský, niekedy až príliš a mal svojský spôsob humoru. No inak bol absolútne fajn v podstate neškodný smejko. Predtým spolu sotva prehodili čo i len slovo, no teraz, keď si zrejme myslel, že má významné postavenie, keďže stála vedľa veliteľa Rena, pozdravil ju srdečnejšie než mal zrejme pôvodne v úmysle.

Chcela mu povedať, aby ušiel, aby čo najskôr zmizol z jeho dosahu, keď videla, ako sa otočil, no bolesť jej zabránila, stihla len hlesnúť.

„Pane..."

Kylo Ren však nereagoval. Jediné čo mala možnosť vidieť bolo to ako vytiahol meč.

Pochopila, že je neskoro, že nemá ani len najmenšiu nádej na... Chcela niečo urobiť, no držala si len ruku, len počúvala to bolestné pulzovanie...

„Pane, ja nič som neurobil, ja... prečo?" Jasonov hlas zdesene preskakoval. Teraz ho nezachráni nič ani jeho dobré hodnotenie ani...

„Povedal som vám, aby ste si šli plniť svoje povinnosti, všetci bez výnimky... Nebudem to viac opakovať, no keďže tým novým sa zrejme ešte nevštepilo čo znamená poslúchať rozkazy..." v hlase veliteľa Rena bola čistá zlosť, neopísateľná temnota.

Lia zavrela oči, keď jedným elegantným gestom použil svoj meč, cítila to ten pohyb a to zdesenie, ktoré ... ten strach, ktorý...

„Odpracte to!" prikázal tým, ktorí sa ešte odvážili prizerať... A vrátil sa k nej. Cítila to, jeho blízkosť ešte skôr než sa jej oči otvorili a ona cúvla o pár krokov.

Čo urobí jej? Ako ju potrestá? Nechcela predsa nič iné len... On predsa nemohol vedieť, že... On to nevedel...

„Ublížil ti?" opýtal sa absolútne odlišným tónom, dokonca si dal dolu masku a ona sa chvíľu nezmohla na slovo, keď sa dotýkal jej ruky, opatrne, akoby...

„Veľmi to bolí?"

Jeho otázky, akoby sa nedotýkali jej mysle, stále bola ešte v tom okamihu, keď...

„Nie, pane..." spamätala sa napokon.

Nesmie dať najavo, žiadne emócie, aby ju len nezačal z niečoho podozrievať, nesmie sa ani len pohnúť, aj keď nič medzi nimi nikdy nebolo, to, že ľutuje jeho smrť by nemusel prijať s porozumením.

„Nič sa nestalo...." vyhlásila napol stále ešte oslepená tou jeho temnotou. Tou možnosťou, že toho chlapca zabil len preto, lebo sa jej dotkol, bez toho, aby vedel, že... No teraz už niečo budú tušiť všetci aj keď budú to len dohady, ale aj tak...

„No nevyzerá to dobre, odprevadím ťa do zdravotníckeho stanu... Nemusíš sa ničoho obávať, ostanem s tebou, nikto ti neublíži, dám dobrý pozor na to, aby sa nikto ani len neodvážil..."

Nemala v úmyslemu odporovať, určite nie teraz, keď vedela, čo všetko... keď videla čo byznamenalo, keby sa nechal opäť ovládnuť svojím hnevom. 

poznámka: máme tu trochu posadnutého, žiarlivého a overprotective_Kylo Ren :D Nevadí všakže?