Dôstojníčka (nápad) d

11. kapitola 2

„Bojím sa tej možnosti, že budem tehotná ale čiastočne aj toho, že nebudem, akoby ma mali sklamať obe tie možnosti, vôbec tomu nerozumiem..."

„Možno ešte nie si pripravená na odpovede, možno potrebuješ viac času, Lia..."

Opatrne prikývla, stále ešte mierne znepokojená všetkými tými novými prípadne aj...

Tou možnosťou, že si želá, aby ju objímal a trochu utešoval, že počas tejto noci možno chce byť s ním viac než kedykoľvek predtým, aj keď nevie či si úplne uvedomuje, čo znamená...

Zistiť to však nebolo celkom presne tou odpoveďou, ktorej sa dočkala, lebo aj niekto iný sa rozhodol navštíviť Renovu izbu.

Mierne kvôli tomu spozornela kvôli neskoršej hodine.

„Čakáte niekoho, pane?" pristihla sa pritom, že jej hlas znie, takmer akoby žiarlila, alebo niečo podobné...

„Nie..." odvetil mierne potešene... „Nikoho, kto by stál za zmienku... no vždy som dúfal, že raz prídeš ty..."

Odvrátila sa od neho, mierne zahanbená, že si všimol, čo... A nemala v úmysle dať najavo nič viac, potom však jej pozornosť upútal, generál Hux, čo bola osoba, ktorú tu neočakávala a obávala sa toho, že sa stalo niečo vážne.

„Čo chceš?" privítal ho Ren nie práve najprívetivejšie.

„Ruším?"

„Áno, rušíte, generál Armitage Hux..."

Mladý muž sa previnilo usmial.

„Tak to ma skutočne mrzí, no potrebujem, aby Lia išla so mnou a keďže nie je vo svojej pridelenej izbe, predpokladal som, že ju nájdem tu..."

„Čo od nej chceš!" opýtal sa veliteľ Ren tvrdo. Svojím spôsobom to vyzeralo tak, akoby snáď teraz žiarlil on, aj keď vedel, že ... no zjavne nedôveroval svojmu generálovi, aspoň v istých veciach.

„Nič sa neboj, nič také, čo by si mohol považovať za trúfalé, pokojne môžeš ísť s nami..."

„Ísť kam?"

„Flo chce vidieť svoju priateľku, je veľmi znepokojená kvôli nášmu synovi, a preto som sa rozhodol, že urobím výnimku a dovolím, aby sa tvoja chránená osoba stretla s tými mojimi. Môžeš ísť s nami za predpokladu, že svoj meč necháš tu..."

„Ty si nemôžeš klásť žiadne podmienky, Hux, meč si vezmem so sebou, no môžem ti sľúbiť, že na tvoju rodinu ho nepoužijem..."

Lia ich nechala pokojne sa dohadovať, ona myslela len na to, že konečne uvidí Flo, že sa budú môcť pozhovárať, no znepokojilo ju to, že sa niečo stalo ich synovi.

No nemohla na to priveľmi tlačiť, musela ich nechať, aby si to vybavili medzi sebou a rozumne sa dohodli, čo sa napokon aj podarilo aj keď ju stálo veľa úsilia a nervov nedať najavo netrpezlivosť.

Až potom bolo možné, aby sa spolu presunuli do časti, v ktorej Hux ubytoval svoju rodinu.

V podstate to bolo na mieste, ktoré považovala za veľmi pravdepodobné, no nesmela tam samozrejme vstúpiť bez oprávnenia či príkazu svojich nadriadených.

Táto časť bola oddelená od tej Renovej a povedzme, že svojím spôsobom najlepšia na celej lodi.

To však nebolo podstatné, dokonca ani pomerne luxusný apartmán, na ktorom nenašla ani tú najmenšiu chybičku, ale to, že Flo stála pri postieľke svojho syna a opäť mu zrejme merala teplotu.

To, ako vydesene vyzerala, keď k nej napokon veľmi opatrne pristúpila. Ren a Hux sa držali trochu v úzadí, čo ju nateraz potešilo...

Lia mala pocit, že je iná, omnoho dospelejšia menej chladná, svojím spôsobom však krajšia než kedykoľvek predtým...

„Zdravotníčka už odišla, povedala, že má len zvýšenú teplotu, že je to v jeho veku bežné, občas... byť chorý, ale ja ... obávam sa, že som niečo zanedbala, že som urobila niečo, čím som mu ublížila... ja.. nikdy predtým som si ani len nedovolila sa ho dotknúť..."

Lia vedela, že inak by sa zrejme neodhodlala k tomu kroku, nechať malého u rodičov, že musela urobiť niečo, aby sa od neho citovo odstrihla aspoň čiastočne, ale teraz, keď ho mala pri sebe, všetky zábrany padli.

„Neurobila si nič zlé, som presvedčená o tom, že sa oňho staráš veľmi dobre..."

Bola príjemne prekvapená tým, že kamarátka sa na ňu nehnevá...

„Už dávno som chcela s tebou všetko prebrať, ale ..." pozrela na Huxa, ktorý svojím spôsobom, akoby stratil aspoň časť tej svojej zvyčajnej neohrozenosti.

„Isté osoby, si neboli isté či ti môžem veriť, a aj ja som chvíľu pochybovala, no bolo mi odkázané, že ty si moje tajomstvo neprezradila, a ja tomu verím, viem, že by si to neurobila, ale..."

„Rozumiem ti, je to v poriadku, že si pochybovala... nehnevám sa na teba, som rada, že ani ty sa nehneváš na mňa..."

Objali sa, jednoducho tak spontánne a s radosťou, ako vždy...

„A Annie, ako sa má?"

„Neviem presne, lebo je stále nasadená do bojov, no vieš, že ona to zvládne, že ona sa len tak ľahko ničoho nezľakne..."

Florence spokojne prikývla.

A potom už Lia mohla obdivovať jej malého syna, ktorému horúčka napokon postupne klesla, zaspal pomerne skoro, no jeho mama sa aj tak od neho odmietala čo i len pohnúť.

Tak tam stáli a potichu sa zhovárali. Lia bola šťastná, natoľko šťastná, že... sa párkrát pozrela aj na Rena, akoby snáď dúfala, že aj on je spokojný s tým, že... že chápe, čo to pre ňu znamená byť s osobou, ktorá je takmer ako jej sestrou.

Nemohli spolu hovoriť úplne o všetkom, stále tu boli isté veci, ktoré boli medzi nimi, no... Lia sa jej zdôverila aspoň s tými záležitosťami týkajúcimi sa testov.

„Naše deti sa možno budú hrať spolu."

Povedala Flo niečo, čo vskutku znelo dosť pozitívne na to, aby sa aspoň čiastočne zbavila strachu.

„Možno..."

Lia zatiaľ nechcela nič predbiehať, hlavne nie, keď mali za chrbtom tých dvoch a Hux si dovolil poznamenať.

„Teda, Ren, akosi si sa poponáhľal, pravda..."

„To nie je tvoja vec a radím ti nestaraj sa do..."

„Len pokojne, malý spí, tak ho radšej neprebuďte..." mierne ich napomenula Lia.

Odvážila sa to urobiť, len preto, lebo nechcela, aby začal plakať, obávala sa toho, že teraz by to Flo viac znepokojilo než...

„Samozrejme pri všetkej úcte, páni..." dodala trochu pokornejšie.

A oni sa skutočne stíšili, no stále bol ich postoj mierne napätý...

„Čo sa týka mňa, mám vo veciach jasno, chcem ťa vo svojom živote, teba aj Annie, nedovolím, aby niekto iný rozhodoval za mňa..." čo vskutku znamenalo, že nemá v úmysle sa nechať len tak ľahko ovládať, že je to tá Flo, ktorú ona sama pozná ako skutočnú bojovníčku.