Dôstojníčka (nápad) d

15.3

Požiadať ju o ruku, nuž keby to urobil, asi by vyletela z kože, vskutku si nevedela predstaviť nič horšie, než nájsť si spôsob ako taktne odmietnuť zvyčajne nahnevaného používateľa sily... Niežeby šlo len oňho nebola pripravená na povinnosti manželky, na to sa stále cítila ešte dosť mladá a...

Svojím spôsobom o veliteľovi Renovi toho aj tak nevedela toľko, aby si mohla dovoliť posúdiť, či by to s ním dokázala zvládnuť, keď...

Vysvetliť mu to by však bolo komplikované a takisto aj do určitej miery nebezpečné, preto sa uspokojila s tou možnosťou, že... radšej ostane v jeho blízkosti ako jeho podriadená než, aby riskovala niečo podobne znepokojivé.

Zatiaľ len ticho čakala kým skončí to svoje takpovediac spojenie s ich dcérou, aj keď svojím spôsobom bolo pre ňu veľmi ťažké prijať aj ju, niežeby si želala, aby sa s ňou niečo stalo, no už teraz urobila niečo tak podobné jej otcovi až ju to... priviedlo na myšlienku, či by ju vôbec dokázala udržať...

Bolo to zložité a komplikované príliš zložité na to, aby prijala tú možnosť, že by mohla... Myslela si, že... celý jej svet bol dopredu určený a že by sa niečo zmenilo len preto, lebo raz vyslovila meno Ben...

Znepokojovalo ju to, nevedela predsa... keď to urobila, nemohla predsa vedieť, že... a takisto ani on ju nemal podozrievať z toho, že by...

Musela na to myslieť, až kým... no možno preto napokon vie všetky veci, ktoré povedzme, že bežní dôstojníci nevedia, aj to o jeho matke o tom, že je generálkou odboja, nie je to informácia, ktorú by mali všetci nižšie postavení len tak na tanieri každý deň... ona to vie zrejme len preto, že...

Nikdy predtým však o tom nepremýšľala, tie informácie jej naskočili do hlavy akosi samé, ani o nich zo strachu s nikým iným okrem veliteľa Rena nehovorila.

A teraz, keď sa v podstate dostala tak rýchlo k jadru problému a on napokon skončil a opäť sa na ňu pozrel, nuž skutočne nevedela, čo by mu mala na to všetko povedať, akoby mala reagovať na to všetko, čo sa jej tak náhle zosypalo na hlavu, on chcel očividne viac než to, čo...

A práve teraz by na to možno aj mal nárok vzhľadom na tú hlúpu chybu, kvôli ktorej bola teraz tu...

Mohla byť pokojne v službe, nič neriešiť, čakať na tú možnosť, že by si možno mohol aj... ale teraz, čo by mala urobiť, aby bola spokojná ona, no zároveň tým nikomu neublížila, vedela, že niekedy sa to nedá, že niekedy jednoducho len...

Chceme viac než vôbec dokážeme zniesť, že niekedy sa nevieme vysporiadať ani s tým, čo sme dostali, tak náhle, akoby...

„Je tam isté bolestivé miesto, povedzme, že sa ho dotkla... aby svojím spôsobom na svojej úrovni upútala tvoju pozornosť, tvoja teória bola zdá sa správna, až na jednu nepríjemnú maličkosť, urobí to znovu, ak bude cítiť, že prepadáš do..."

„Tak akoby to urobil jej otec..." to povedala nahlas, skôr než...

„Nie, v tejto situácii, Lia..." napomenul ju stále ešte dosť mierne, aj keď...

„Nie, v tejto situácii, Lia..." napomenul ju stále ešte dosť mierne, aj keď... v jeho pohľade bolo niečo, čo...

Zavrela oči, len na chvíľu, zhlboka sa nadýchla a pokúsila sa na chvíľu postaviť. Bolo to príjemné chvíľu stáť na vlastných nohách, chvíľu...

„Takže to nie je vážne?"

„V podstate nie..."

„Skvelé..." odvetila, no jej hlas bol čiastočne okorenený miernou iróniou, ktorú v sebe našla po prvý raz.

„Ďakujem ti za pomoc, naozaj..."

Dodala trochu zmierlivejšie, aby predsa len nedráždila hada bosou nohou, pamätala si, čo sa stalo naposledy, keď sa pohádali a chcela sebe aj posádke dopriať povedzme, že pár pokojných dní...

„Môžem ostať ak..."

„Nie som si istá, či..."

„Lia, niekedy sa mi zdá, že nevieš čo vlastne chceš..."

„Tak vtom sa zhodneme, aj ja mám taký pocit, no nemôžem za to, všetko sa to deje príliš rýchlo, nie som pripravená... ale viem, že to nie je vaša chyba..."

„Snažím sa to chápať... A je to aj moja chyba, keďže som bol spoluzodpovedný a takisto som..."

Prikývla.

Stále ešte znepokojená svojimi vlastnými reakciami, myslela si, že raz keď sa jej to v inom čase a na inom mieste stane, bude skrátka zodpovedná, pripravená, absolútne šťastná a ... možno aj ...

Pokúšala sa dýchať, aby ju opäť nezaplavila panika... Pripravená nebude možno nikdy, nie za týchto okolností a ...

„Robím čo sa dá, pane... snažím sa... vysporiadať s tými zmenami..."

„Aj ja , Lia... pomôže ti ako budem môcť, ak... mi to dovolíš..."

Znelo to takmer ľudsky, svojím spôsobom mu bola za tento prístup vďačná aj keď nevedela ako dlho...

„Ublížili ste si niekedy, tak veľmi, že ste nedokázali vstať, aj keď ste chceli a nebol tu nikto, kto by vám s tým pomohol..."

Neodpovedal.

No jej slová v ňom niečo...

„A potom ste to možno už ani nechceli, nechceli ste pomoc, keď ste vstávali a cítili ako opäť stojíte na nohách, nechceli ste ju, lebo ste ju začali považovať za slabosť, ktorú... si nemôžete dovoliť... tak sa cítim, tak sa cítim a nedokážem s tým nič urobiť..."

Opäť plakala.

Skrátka sa tomu nedalo zabrániť, keď...

„Neviem čo mám urobiť, neviem čomu mám dôverovať, keď..."

„Pokús sa dôverovať sebe a mne..."

Mala to v úmysle, ale ...

„A čo ak samú seba sklamem, čo ak nedokážem..."

„Odpustíš si a bude to v poriadku..."

Možno si odpustil aj on, možno tak dokázal ďalej fungovať, keď urobil tie veci, ktoré...