Dôstojníčka (nápad) d

17.2

Nemohla ísť ďalej.

Zrazu to nebolo možné, len sa opiera o zábradlie a dýchala, tak ako ju to naučili.

Cítila sa opäť zaťažená niečím, čo...

Bola to samozrejme aj jej vina, no všetky tie nové veci, všetky tie sny a nové výzvy.

Pripadala si mladá a zraniteľná, akoby sa každú chvíľu mohlo všetko... a on...

Bol tu, ale zároveň aj, misie boli dôležitejšie, dôležitejší bol večný boj, chcela byť jeho súčasťou, chcela veriť, že je na tej správnej strane, ale...

Možno sa po celý čas mýlila, možno všetko čo im hovorili na akadémii boli len lži, možno by bol svet omnoho bezpečnejším miestom, keby...

Stála tam, zmätená svojimi vlastnými myšlienkami, chce predsa to povýšenie, chce predsa aby uznali jej prácu, ale zároveň... čo ak chce aj aby...

Čo ak niekedy nevládze a nikto tomu nerozumie, všetci si myslia, že má veľké šťastie, že by mala byť šťastná, to by jej možno povedala aj jej rodina, možno preto, im to nemôže vmiesť do tváre, lebo nechce vidieť, ako...

Bude šťastná, urobí všetko preto, aby bola, ale nie... nevie či takto... nevie či... práve...

„Lia?"

Vrátil sa k nej.

Pocítila jeho ruku na chrbte.

„Si..."

„Áno, to nič..." skočila mu do reči, pustila sa zábradlia a dovolila si chvíľu len tak kráčať vedľa neho, dočasná slabosť nič viac, bezmocnosť, ktorá...

No neoprela sa oňho, snažila sa kráčať sama, snažila sa ísť si svojou cestou aj napriek všetkému.

Je dôstojníčkou Prvého rádu, je to jej osud, bola to jej voľba, už niet cesty späť.

Pochybnosti jej len zbytočne ubližujú, čoskoro bude opäť stáť na vlastných nohách, nikomu nedovolí, aby ju posudzoval, či...

Nájde si svoje miesto, urobí preto všetko, aj keby sa kvôli tomu mala podriadiť jeho vôli.

„Ak potrebuješ, ak čokoľvek potrebuješ, ja... nemal som ťa rozrušiť, neuvedomil som si..."

„To je v poriadku, nebola som rozrušená a keby aj... občas sa to stane, musím sa s tým vyrovnať, už čoskoro bude..."

„Pokúsim sa zariadiť, aby som nikam nešiel, kým... aby som bol viac s tebou..."

„Isteže..."

„Lia, musíš pochopiť, že..."

„Chápem, to môj pane, je mi jasné, aká je moja úloha..."

„Tvoja úloha? Lia, povedal som ti predsa, že ma môžeš volať aj..."

„Nebojte sa, všetko bude v poriadku, tak si to my dvaja budeme želať..."

Nateraz bol napriek všetkému práve on jej jedinou nádejou, práve teraz si to uvedomovala viac než kedykoľvek predtým, on je tou nádejou, ktorá jej nedovolí, stratiť kontrolu, práve kvôli nemu nebude môcť prestať bojovať.

Veriť tomu, že boj proti nim je pre nich prioritou, že to je to jediné k čomu bola skutočne vedená.