Dôstojníčka (nápad) d

9. kapitola 3.3

***

Myslieť si to však zrejme bola chyba. Už v tých najbližších dňoch sa ukázalo, že jej vlastná radosť a spokojnosť, nestačila na to, aby sa aj veliteľ Ren udržal v dobrej nálade, práve naopak, čím viac voľnosti jej dal, tým ťažšie bolo s ním vychádzať. O čom sa mali možnosť presvedčiť viacerí členovia posádky.

Atmosféra tesne pred dokončením druhej misie, o ktorej toho veľa nevedela, len plnila rozkazy a čakala na to, či ich informujú o tom, čo znamená ten ich nový cieľ, alebo nie, keďže ním bola planéta Lothal. A záležitosť podliehala utajeniu tretieho stupňa.

No ona sa skôr venovala práve teraz tomu svojmu nateraz novému panelu, dôstojník, ktorý ho mal obsluhovať sa bezpochyby veľmi uvážene stal práceneschopným, viacerí tušili, že to zrejme potrvá tak dlho, až kým bude veliteľ Ren na palube, no keďže ona ho chcel dobre dokázala zastúpiť, nikto sa kvôli tomu nesťažoval.

Najťažšie a najmenej príjemné však bolo odovzdávať veliteľovi Renovi odkazy, pokiaľ nebol na mostíku a pokiaľ mu mali oznámiť niečo nie veľmi príjemné, to hneď všetci bledli a obzerali sa okolo seba.

Mitaka, ktorý stále suploval Huxa, ten mal bezpochyby práve teraz nariadené doriešiť si súkromné záležitosti, musel niektorých doslova nútiť, aby sa na to podujali, čo bolo pochopiteľné, keďže nálada veliteľa Rena sa zhoršovala každým ďalším dňom... A atmosféra už bola takmer...

Ani Lia na tom nebola najlepšie, lebo sa blížil deň, kedy by si mala urobiť tie testy a akosi sa jej do toho z pochopiteľných dôvodov nechcelo, snažila sa to zakryť tým, že celkom nadšene vstrebávala všetky nové veci a bola spokojná s tým, že sa ju starší členovia snažia oboznámiť s vecami, ktoré predtým nepoznala až tak dôkladne.

Preto nepostrehla to nebezpečenstvo, ktoré sa blížilo k nej. Nebezpečenstvo v podobe možnosti, že by mala podať hlásenie, ktoré si všetci prehadzovali ako horúci zemiak.

Rovnako tomu bolo aj dnes, keď mu niekto mal zopakovať už ani nevedela čo presne, no týkalo sa to akýchsi koordinátov, ktoré...

Nedávala akosi ani pozor, keď o tom Mitaka hovoril, začala tomu venovať plnú pozornosť, až keď stál pred ňou.

„Lia, podporučíčka, Lia... veliteľ Ren je na palube C bolo by vhodné, keby ho niekto informoval o tejto komplikácii..."

Pre istotu jej celé hlásenie zopakoval, samozrejme mohli by to urobiť aj cez komunikačný systém, ale to by dopadlo ešte omnoho horšie a zas by niečo dôležité skončilo rozbité.

A samozrejme by to považoval za strašnú drzosť, ak by nebolo nevyhnutné, aby bola jeho prítomnosť na mostíku okamžitá.

„Áno, pane... ja... postarám sa o to..." to bolo jediné čo dokázala v tej rýchlosti, povedať, keď si všimla ako sa všetci ostatní rýchlo odvracajú a snažia sa pôsobiť akoby ich neprítomnosť pri paneloch mohla spôsobiť rýchlu deštrukciu.

Nepočítala s tým, že ju práve teraz osloví, preto sa na to nestihla nijak zvlášť pripraviť, a nenašla ani vhodnú výhovorku na to, prečo by mal poslať nejakého iného nešťastníka. Tak len plná tých najhlbších obáv prikývla a dúfala, že status chránenej osoby, bude slúžiť aspoň na to, že ju nezabije kvôli tomu, že sa výrazne odchýlili z kurzu a že stret s istými osobami neprebehne celkom podľa jeho predstáv.

Tak trochu dúfala, že tam nebude a že bude nutné ho ešte nejaký čas hľadať, no bol tam, neďaleko jedného z tých úzkych prístupových mostíkov, venoval sa zrejme akémusi druhu meditácie, keďže tam stál nepohnuto a mal mierne povedané privreté oči.

A bol veľmi pekný, vskutku čím bol krajší tým bol agresívnejší, aj keď práve teraz pôsobil pokojne, nikdy si nemohla byť istá či...

Stačilo už len to, ako prudko sa pohol, keď k nemu pristúpila.

„Pane..." hlesla potichu a snažila sa skutočne nedať najavo nič čo by mohlo vzbudiť jeho podráždenosť...

Díval sa na ňu, no nijak zvlášť nedal najavo, že si ju čo i len všimol, preto...

No pri pohľade naňho zabudla takmer na to, čo mala vlastne povedať a to hlásenie recitovala tak pomaly, akoby ju snáď každé slovo ťažilo v hrdle.

„Preto bude nutné zmieriť sa s istým zdržaním, ktoré by však nemalo ohroziť misiu ako takú..." zakončila to ešte pomerne opatrne... „Všetci však pracujú na tom, aby sme sa čo najskôr dostali späť na pôvodný kurz..."

Uľavilo sa jej, keď to mala za sebou, no on na ňu stále len hľadel a neprepustil ju, preto nemohla odísť, čo ju značne znepokojovalo.

Tak tam len stála, čakala a snažila sa byť trpezlivá, aj keď to nikdy nebolo celkom jej doménou. On vyzeral, akoby o niečom premýšľal, čo sa jej nepozdávalo a nevedela čo by mala...

Keď napokon...

„Keď sme boli blízko tvojej rodnej planéty, mohla si hovoriť so svojou rodinou, mohla si o to požiadať, no neurobila si to..."

Bola to pravda, no mala na to svoje dôvody a vôbec to nesúviselo s tým, že by sa na nich hnevala.

„Nie, pane... ja ... nechcela som, aby si mysleli, že sa stalo niečo vážne..."

„Chýbajú ti?"

Opäť otázka, ktorú by vôbec...

„Áno, ale aj tak sme neboli až tak často v kontakte, počas štúdia na akadémii som veľmi často domov nechodila... a oni chceli, aby som skôr... myslela na svoju budúcnosť ako na to, čo sa deje doma..."

Dúfala, že to bude stačiť, že nebude pátrať po iných dôvodov, o ktorých bolo nebezpečné hovoriť.

No bolo to márne, pochopila to, keď videla ako...

„Nechcela si, aby vedeli o mne... nechcela si, aby som sa s nimi akýmkoľvek spôsobom dostal do kontaktu..."

Díval sa do jej hlavy, to nebolo spravodlivé, nebolo fér že niečo také práve teraz urobil...

Jeho ruku si všimla až neskôr...

... Nanešťastie sa časť jej hnevu dostala do jej otázky, čo nebolo veľmi uvážlivé samo o sebe...

„Som k tebe láskavý, no nevážiš si to... nevážiš si to a jedného dňa za to možno budeš musieť zaplatiť... nateraz môžeš ísť... no neskôr si ťa nájdem, buď na to pripravená..."

Tušila, že to nedopadne dobre, ak... mu dovolí ju prepustiť týmto spôsobom. Nemala inú možnosť než...

„Prepáčte, pane, mrzí ma, že som vás sklamala... Záleží mi na tom, aby ste... ale..." nevedela ako presne mu to vysvetliť, bez toho, aby...

Tak ho len objala a pobozkala, len sa pokúsila s ním zmieriť skôr než bude omnoho ťažšie čeliť jeho hnevu.

Jeho odpoveď bola prudšia a výraznejšia, ešte stále poznačená hnevom, no keď ju držal v náručí, keď prijal jej ospravedlnenie, aspoň čiastočne akoby sa vrátila do jeho tváre ľudskosť.