Dôstojníčka (nápad) d

14. kapitola 1

Cítila na svojom chrbte príjemný letný vánok. Mala na sebe dlhšie voľné šaty, ľahké, jemné, po kolená stála vo svojom obľúbenom jazierku, cítila na chodidlách dotyk tých hladkých kameňov, no ona sledovala len loďku, na ktorú dávala pozor, lebo nechcela, aby jej odplávala, s otcom ju vyrábali celú zimu, len a len pre ňu, brat takú nechcel, ale ona áno vždy chcela presne takú, kým brat túžil viac po praktických veciach, ako zvykol s hrdosťou v hlase tvrdiť. Ona mala rada veci, pomocou ktorých mohla snívať...

Slnko ju nateraz len príjemne hrialo, cítila sladkú chuť vody na svojich perách, sladkú chuť jej obľúbeného miesta, kde sa malá Lia cítila šťastná a slobodná, domov bol tak blízko len za tými stromami.

No zároveň dostatočne ďaleko, aby sa mohla sama pekne hrať so svojou loďkou a nebola nikým...

No predsa, zrazu sa tam objavil on, akýsi chlapec, ktorý pomerne odvážne zišiel dolu zo zrázu, ktorý chránil jej obľúbené miesto.

Lia sa k nemu prudko otočila, pripravená brániť svoju loďku, aj svoje miesto, ktoré...

„Ahoj..."

„Ahoj..." odvetila stále ešte čiastočne namrzene, že ruší ten jej takmer až hypnotický pokoj, ktorý nachádzala tu.

No bol to pekný chlapec, mal také čierne vlasy a hlboké oči, tvrdohlavé oči, ktoré akoby... boli očami bojovníka.

Stála tam s rukami v bok, v postoji, ktorý mama používala, keď sa na niekoho hnevali, pery mierne našpúlené, akoby chcela odstrašiť...

Malá Lia sa tiež vedela hnevať, tiež si vedela brániť to svoje a len dúfala, že ho neposlal jej brat, lebo za to by mu teda nepoďakovala, vedel predsa, že toto je len jej miesto aj napriek zlým kameňom, no zlé kamene, ju možno chránia...

„Pekná loďka... môžem si ju pozrieť..."

„Nie..."

„Prečo nie?"

„Lebo si cudzí, lebo mama mi povedala, že cudzí ...."

„Ja nie som cudzí, v skutočnosti ťa veľmi ľúbim, vieš..."

„A si... a neľúbiš ma..."

„Prečo nie, prečo by som nemohol..." urobil pár ďalších krokov...

„Stoj!" varovala ho, no on neposlúchol a šliapol na jeden z tých zlých kameňov, popálil ho, muselo ho to bolieť.

No neplakal, aj napriek tomu, že kvôli tej bolesti spadol rovno na tvrdú zem.

Nabrala vodu do vedierka a utekala k nemu.

„Stúpil si na zlý kameň, no aj mne sa to niekedy stáva... neboj sa, ošetrím ti nôžku..."

Veľmi vážne prikývol a dovolil jej, aby si k nemu kľakla.

Najprv mu ju zľahka umyla a potom siahla do vnútorného vrecka svojich šiat, vybrala z nich malú krabičku.

Nosievala ju pre prípad, že by sa pomýlila a stúpila by na jeden z tých kameňov... nosievala ju spolu s ovínadlom, ktoré by potrebovala, aby sa v takomto prípade dostala domov, aj napriek bolesti, s hrdosťou na to, že svoje miesto tak či tak neopustí, aj keby ju to malo bolieť, patrí len a len jej.

Jemne mu ju osušila a namasírovala tou lepkavou hmotou, potom mu ju obviazala celkom ako veľká.

„Už nebolí, ani nepáli, však?"

„Nie..." odvetil spokojne. V jeho pohľade bolo niečo viac ako vďačnosť. Niečo viac čomu ona práve teraz nemohla rozumieť.

„Kde máš rodičov?"

„Sú preč... otec je preč a mama na mňa nemá čas..."

„To je škoda, lebo by ti povedali, že nemáš stúpať na tieto kamene, u nás to všetci dospelí vedia a učia to aj deti, aj keď aj tí sa niekedy pomýlia... lebo kamene sú už raz také... a každý robí chyby aj keď sa to ľuďom, nepáči, to hovorí mama, že robiť chyby znamená, že sme ľudia a nie kamene..."

„Tvoja mama je múdra..."

„Myslím, že áno, ale určite aj tvoja..."

Opäť veľmi vážne prikývol.

„Môžem ťa pobozkať..."

„Radšej nie..."

„Prečo? Si taká pekná, ako víla..."

„Ale nie som, to ty si víla, lebo si sa tu len tak zjavil ani neviem odkiaľ... poznáš aspoň cestu domov?"

Zosmutnel.

„Nie."

„To nevadí, pôjdeš len trošku tu na kraj... k nám a moji rodičia nájdu tých tvojich... vezmeme aj lodičku a budem ťa držať za ruku, aby si sa nestratil, ak chceš... pôjdeme pomaly, aby ťa nebolela nôžka..."

Natiahla k nemu ruku a on ju prijal.

„Tak veľmi ťa ľúbim, chcel by som všetko zdieľať s tebou, aj tvoje spomienky...

aj tvoje sny..."

Len sa usmievala, len cítila, ako... jej to lichotí, ale zároveň aj, prečo by ju mal nejaký cudzí chlapec ľúbiť, veď ani nepozná jeho meno, len preto, že ...

Otvorila oči, bolo to také zvláštne, také živé, akoby tam skutočne bola, akoby skutočne ošetrovala toho chlapca a držala ho za ruku a on jej hovoril, že ju ľúbi, bol pritom veľmi roztomilý a taký vážny, akoby bol dospelý, no zároveň ešte stále dieťa, akoby milovať ho bolo celkom prirodzené a nemalo nič spoločné so strachom, alebo... akoby milovať ho bolo darom a nie....