Dôstojníčka (nápad) d

12. kapitola 3

***

To, že niektoré informácie sa šíria rýchlosťou blesku a to, že mnohé z nich bývajú napokon prekrútené, to mala možnosť zistiť na vlastnej koži, keď sa šla pozrieť na poruchu v hlavnej komunikačnej sieti.

Chcela skontrolovať prácu technikov, no namiesto toho...

Povedzme, že bola zrazu v tesnom kontakte so stenou, bez toho aby ju niekto vôbec držal a nemohla sa ani len pohnúť.

Toto bola bezpochyby práca sily.

Viac než jednoznačne to pociťovala takmer až na vlastnej koži.

„Tak ty mi chceš dať príučku?"

Opýtal sa jej veliteľ Ren. Z toho ako sa tváril bolo viac než jasné, že to nepovažoval za žart, ale za vážnu hrozbu.

„Nie, pane..." hlesla mierne šokovane tým, ako rýchlo sa táto správa ... a akú urobila chybu, keď si myslela, že ...

„Toho či si povedala sa aj drž, inak si nebudeme rozumieť a ty vieš veľmi dobre, čo to znamená..."

Podľa toho, ako na ňu kričal bolo viac než jasné, že mu toho povedali ešte omnoho viac a bezpochyby vôbec nie takým spôsobom akým to vyslovila ona.

„Pane, ja nemyslela som..."

„To je mi jasné, že si nemyslela..." pristúpil k nej tak blízko až sa takmer až bála dýchať a vyzeral vskutku ako anjel pomsty.

„Nemysli si, že ti niekedy dovolím, aby si ma opustila..."

„Pane, ale ja som..."

„Mlč... nechcem nič počuť... nič okrem ospravedlnenia, ktoré mi podáš večer, ospravedlníš sa mi za to na kolenách, Lia, rozumela si... dovtedy sa mi radšej vyhýbaj... ak vieš, čo je pre teba dobré..."

Nehneval sa, doslova zúril a teraz už zúrila aj ona, že na kolenách. Tak toho sa nedočká v žiadnom prípade sa nebude hrať na jeho...

No radšej zotrvala v rozumnom tichu, až kým neopustil poschodie, na ktorom sa nachádzala. Až potom sa mohla odlepiť od tej prekliatej steny, potom ako ju doslova znehybnil a skutočne mu priala, aby jeho partnerka ovládala silu, aby mu teraz mohla vrátiť túto...

No musela prehltnúť svoj hnev a zahryznúť sa do jazyka, videla predsa čoho všetkého bol schopný, ak ho niekto skutočne... no to, že si nedal nič vysvetliť... aspoň nie od nej, nemohla sa len tak ľahko...

No neostávalo jej nič iné, len pokračovať v práci, aby sa pre zmenu nemal dôvod na ňu ešte aj sťažovať Huxovi.

Bolo jej jasné, že v danom stave by toho bol schopný...

Keďže sa aspoň nateraz ovládal, aby neurobil nič horšie.

***

Večer vskutku nemala v úmysle za ním prísť, aj napriek tomu, že si to prial. A pochybovala, že môže niečo urobiť s tým, ako sa rozhodne opäť spať vo svojej posteli, tým si len viac priťaží, lebo sa mu nemá za čo ospravedlňovať, povedala v podstate len pravdu a to ostatné bol predsa len nevinný žart. Nič viac, ako to nepochopil alebo mu to bolo nesprávne prezentované a neopýtal sa na to, ako to bolo správnej osoby, to už je jeho starosť. Jej sa to už vôbec netýka.

Očakávala však aspoň menší náznak odporu, čokoľvek čo by nasvedčovalo tomu, že ju prinúti k tomu, aby za ním prišla.

On to však neurobil. V podstate neurobil nič čo by ju mohlo bolieť, aspoň nie teraz... len ju nechával čakať, na úder, ktorý bezpochyby príde, ale nie dnes, aspoň tým sa utešovala, keď si ľahla do svojej oficiálnej postele.

A spala. V podstate spala až do rána, keďže to bol jeden z tých náročnejších dní a sieť vypadla ešte niekoľkokrát, akoby snáď aj zámerne.

Hneď ako sa dostala nahor všetko opäť vypadlo, Hux bol čoraz nervóznejší a posielal ju zas nadol.

V podstate nemala ani čas si poriadne sadnúť, nieto ešte uvažovať nad tým, ako dostať pod kontrolu veliteľa Rena.

Prázdnota toho rána však svedčila o tom, že sa bezpochyby stane niečo zaujímavé, keď si uvedomila, že všetky postele sú... že všetky dôstojníčky odišli až príliš potichu. A ona ešte mierne rozospatá vnímala nad sebou len ten tmavý tieň.

Posadila sa pomerne prudko, prikrývka jej skĺzla z pliec.

„Pane..." nič viac nepovedala, nič viac ani len nedokázala.

„Stalo sa niečo? Kde sú..."

„Poslal som všetky preč, aby sme sa mohli pozhovárať..." začal ešte pomerne pokojne, no ona tušila, že to pritom pokoji asi veľmi dlho neostane.

„Skutočne nie je o čom hovoriť, pane..." snažila sa to ešte nejakým spôsobom zachrániť, no pri pohľade naňho tušila, že...

„Na niečom sme sa dohodli, Lia..."

Nedohodli.

A ani sa nedohodnú na tom, že by niečo také dobrovoľne urobila.

„Nič zlé som neurobila, nič čo by ..."

Snažila sa rýchlo pre istotu pozbierať z postele, čo sa jej aj podarilo, ale...

„To nie je to, čo chcem od teba počuť..."

Zhlboka sa nadýchla, stále ešte takpovediac v nočnej košeli, čo vôbec nezmierňovalo jej...

„Nič som neurobila..." zopakovala pevne rozhodnutá stáť si za svojím.

Ak jej ublíži, stratí ju, bez ohľadu na to, čo povie všetko dobré čo urobil sa tým definitívne...

rozlúči s jej priazňou.

Sľúbil jej, že sa toho nikdy nedopustí a raz to už čiastočne porušil, nič ho neospravedlní ani hnev, ani ...