Dôstojníčka (nápad) d

5. kapitola 3 C

a takisto aj Aviiore, ps: škoda, že sa nedajú dať naraz viaceré venovania, to sa mi nepáči, že je lu také obmedzenie. 

***

Mať nádej. To jedna z tých najpríjemnejších vecí, ktorá sa môže stať. Nádej znamená, že dokážete veriť, že veríte v to najlepšie, čo by mohlo... A keď aj prichádza pád stále ešte dúfate, že všetko bude...

Presne tak sa cítila, keď si myslela, že vyviazne, keď si myslela, že dokáže zabrániť...

Stále ešte verila, až do chvíle, kým...

Sa nestala tá záležitosť s Jasonom. Nabudúce by to pokojne mohol byť niekto na kom jej skutočne záleží, niekto z jej priateľov, ktorí by ju možno len chceli pozdraviť...

Niežeby jej jeho zbytočná smrť sama o sebe neprekážala, niežeby v nej samej neprebudila smrteľný strach. Ako dôstojníčka musela s takou možnosťou počítať, nikdy predtým nepoznala tento druh strachu, ale teraz... teraz to bolo iné, keď videla...

Keď cítila jej bezprostrednú blízkosť, nie takú pokojnú v akú dúfala ona.

„Pane, nie je potrebné, aby ste... ja to zvládnem, ja naozaj..."

Ošetrenie bolo nepríjemné. No dalo sa to zvládnuť, dali jej lieky, ktoré jej mali pomôcť predísť zápalu, zdravotníčka jej poskytla aj liek proti bolesti a tiež aj na odpuchnutie, ktorý už začínal pôsobiť, lebo jej ruka pomaly nadobúdala svoje zvyčajne útle rozmery.

To všetko by zvládla s tým všetkým by dokázala žiť, ale...

„Postarám sa o teba, môžeš ostať u mňa... uvidíš, že všetko bude v poriadku..."

Chce sa o ňu postarať, skutočne mal v úmysle nechať si ju pri sebe... čo bolo ako...

Potom čo urobil jej to pripadalo ako úder, z ktorého sa nedokáže len tak spamätať.

„Ja... podľa predpisov by som mala byť u seba a vy... čoskoro aj tak pôjdete späť do... ja vlastne ani..."

Tielieky, boli tak ťažké, cítila sa po nich tak zvláštne... vôbec sa jej nepáčiltento druh bezmocnosti. 

Vstala z ťažkosťami, ale predsa, mala v úmysle vstať a ísť tam, kam by mala byť...

„Dnes nie, dnes ťa nenechám osamote..." sľuboval jej niečo, čomu nechcela a nedokázala rozumieť.

Mal by sa k nej správať ako k podradnej osobe, mal by sa k nej správať tak ako k tým ostatným, tak ako počas tých prvých týždňov, keď sa na ňu díval len skrz masku a vyčítal jej každý jeden pohyb.

„Ale ten útok, nemôžete predsa len tak..."

„Zhoršilo sa počasie, viac než je vhodné pre naše zbrane, útok bude aj tak nateraz odvolaný... no stále všetko ide podľa plánu, tak ako som povedal..."

Zhoršilo sa počasie. To bola pravda, tesne predtým príhovorom sa tiež uvažovalo nad tým, či vôbec a teraz...

„Je to vaše rozhodnutie, ale ja... naozaj nemôžem len tak... viem, kde je moje miesto a to..."

Trochu sa zachvela, ale podarilo sa jej udržať rovnováhu, tie lieky boli tak silné, tak veľmi si priala, by ich nemala v sebe, ťažko sa jej s nimi...

„Už aj tak je to zlé, pane, budú si myslieť, a budú hovoriť, možno si myslíte, že nie, ale najvyšší vodca, on... ak sa dozvie, že som bola vo vašich súkromných izbách ešte aj tu, takpovediac na bojovom poli..." to bolo to posledné čo mohla ešte vytiahnuť, to posledné o čom si mohla ešte myslieť, že by mohlo zavážiť.

„Môjmu majstrovi to vysvetlím, všetko mu vysvetlím, keď príde čas, pár vecí som mu už aj naznačil a povedal, že pokiaľ bude všetko tak, ako má byť, nemá v úmysle mi brániť žiť si svoj život."

No patríona do jeho života? Prečo vôbec kvôli nej... nepozná ju predsa tak, aby... onasama nezažila ten druh posadnutosti, ktorý... keď tvrdí, že ju milujem, no čoak len klame sám seba... čo ak je to len krátkodobé šialenstvo, za ktoré zaplatílen a len ona... 

„Ty nechceš ostať so mnou?" položil jej tú otázku, ktorá mohla rozbiť jej svet, ak by sa preto rozhodol, ktorá mohla možno spôsobiť, že aj pre ňu bude to posledné čo uvidí ten záblesk, to svetlo prichádzajúce so svetelného meča, bojí sa ho ako každý, kto s ním nevie zaobchádzať a vždy sa ho bude báť. Nie útočne ale skôr spôsobom, ktorý ju miatol...

No nemusí sa o ňu starať, ona sa už postará sama zo sebou, ona sa už vyrovná s tým, čo...

Urobí to čo musí, ale nie dnes, dnes nemá ani len silu na ďalší nádych. Dnes je zrejme ten deň, keď musí sebe odpustiť, aby dokázala ísť ďalej. Dnes sa cíti tak, akoby dostala s tou palicou znovu do tváre, počas bojovej prípravy, tak ako keď na ňu inštruktor kričal, že za nič nestojí... čo bol bežný postup, ktorý v nej prebudil hnev a túžbu po ďalšom prudkom výpade.

Mierne zvesila plecia.

„Nie, pane, chcem sa vrátiť do svojej pridelenej časti, pane... ak smiem..." šepla takmer nehlučne.

„Áno, smieš..." povedal ticho...

„Ďakujem, pane..."

Bola tojedna z tých odpovedí, kvôli ktorým si ho dokázala vážiť. 

***

Nedokázala sa poriadne zobliecť, tak spala oblečená na svojej posteli s rukou tak, aby na ňu netlačila.

Stále ešte ovládaná strachom, že sa jej pomstí za to, že nechcela... prijať jeho pomoc.

Snívalo sa jej o tom, neustále dookola, vnímala ten sen ako predzvesť svojho skutočného pádu.

poznámka: mám zas temné nálady, tak to dopadlo trošku temnejšie... A Ren je z toho odmietnutia trochu smutný :D kedže má pre ňu slabosť :D A tak či tak ju príde pozrieť, ale to psst, Lia nesmie vedieť. :D