Dôstojníčka (nápad) d

6. kapitola 3C (oprava poradia)

S Huxom sa už mala možnosť stretnúť, podobne ako aj Lia, na Akadémii, keď na istý čas prevzal jeden takpovediac nepodstatný predmet, na ktorí sa však prihlásilo pomerne veľa študentov, hlavne kvôli vyučujúcemu.

Hux bol pomerne fajn, aspoň ona ani Annie s ním problém nemali, ale Florence mala problém s prácou na jeho predmet, nechcel jej ju uznať, napriek tomu, že ju všetky preštudovali niekoľkokrát a takisto aj poopravovali, natoľko, že keby to čítal iný učiteľ nenašiel by na nej ani len chybu.

Trval na dlhších osobných konzultáciách, no nikoho to vtedy ani len neprekvapilo, lebo on sám bol dosť výrečný a chcel sa čo najviac zoznámiť so všetkými študentmi.

Boli si spolu takpovediac aj sadnúť, bol príjemný, nenútený a celkovo sa dobre bavili, všetci okrem Florence, ktorá tam vtedy na protest neprišla kvôli tomu, koľko sa musela nadrieť na obyčajné D. Pričom jej práca už bola ku konci takmer až na A, no bol to vrtoch vysokého dôstojníka, nikto s tým nič nemohol urobiť, podobne ako teraz, keď si ona takpovediac nedobrovoľne začala s Renom.

Mala isté podozrenie, že by ju samú pokojne previazali aj mašličkou a urobili by z nej darček, keby to bolo nevyhnutné, že by sa jej nikto ani len nezastal a keby sa niečo pokazilo, všetci by svorne tvrdili, že to ona bola pobláznená doňho a nedala mu dýchať.

Bezpochyby bolo viac než jasné, že keby sa Hux chcel s čohokoľvek vyvliecť, Florence bude ťahať za kratší koniec a on si tak či tak presadí svoje, čo sa jej len potvrdilo, keď ho počula povedať : „Tvoje správanie pokojne môžem vyhodnotiť ako nerešpektovať rozkazu veliaceho dôstojníka. Predpokladám, že vieš, aký postih by ťa za to mohol čakať..."

Lia zbledla.

Bola to jedna z tých, chýb, ktoré... no Florence bola tvrdohlavá, bezpochyby mala na to svoje dôvody a ona ju plne chápala, ale ak ...

„Pane..."

Ren na ňu hľadel so záujmom, akoby snáď...

„Mohli by ste... pre mňa niečo urobiť..."

„Podľa toho, čoho sa to bude týkať, no nemôžem zasahovať do právomoci generála Huxa, pokiaľ ide o takú maličkosť, akou je trestanie jeho podriadených... Samozrejme, ak by chcel udeliť trest tebe... to by bolo iné..."

Ani ona ho neplánovala dostať do takejto situácie, vlastne nechcela, aby Hux vôbec vedel, že je tam s ňou, len by sa tým všetko...

„Mohli by ste zariadiť, aby sa dvere na jej izbe skrátka otvorili... pomocou sily..." opýtala sa takmer šeptom, stále ešte v jeho náručí, napätá natoľko, že mu dovolila, aby ju hladkal.

Bolo to príjemné, takpovediac, jej telo to prijímalo ako niečo vskutku prirodzené aj keď...

„Samozrejme, podporučíčka, Lia, to pre vás môžem urobiť... no budem mať pár otázok, s tým musíte počítať..."

„V poriadku, pane..."

Dívala sa ako natiahol jednu ruku ako sústredene urobil niečo ako gesto, ktoré spôsobilo, že tie dvere sa zrejme skutočne otvorili...

Lia nevedela čo presne bolo vo veci, no dúfala, že to bude stačiť na to, aby upustil od akýchkoľvek trestov.

No nevedela, čo sa dialo potom, lebo Hux tie dvere zase za sebou zavrel, no zrejme zapol odhlučnenie, lebo vnútri bolo ticho až podozrivé ticho, ani žiaden zvuk neprenikol von.

Len dúfala, že to ešte nezhoršila, že sa rozhodla správne. Nikdy by nepočítala s tým, že Hux by mal záujem práve o... niežeby Florence nebola pekná, ona si to myslela, aj keď o sebe stále vyhlasovala, že je obyčajná, preto jej to akosi prischlo a nebolo ani len možné o nej rozmýšľať inak, no aj Lia to o sebe začala tvrdiť, dokonca aj Annie, preto ich na Akadémii niektorí volali tie tri obyčajné...

„Prečo ti záleží na tom dievčati?" prerušil jej úvahy, veliteľ Ren, ktorého ruka opäť klesla.

„Je to moja kamarátka z Akadémie, ona aj Annie, ktorá tu tiež teraz býva, ja ... chcela som vás požiadať, aby ste mi dovolili, s nimi hovoriť, sú pre mňa ako skutočné, sestry, aj keď viem, že nie je dobré sa viazať... no stalo sa to, tešila som sa na to, že budeme raz niekde spolu... chcela som vás požiadať o dovolenie sa s nimi stretávať aj neoficiálne..."

„Samozrejme, že ti dovolím s nimi hovoriť, pokiaľ to nebude na úkor vašich služobných povinností a takisto aj... Nesmieš ma kvôli nim opustiť, to by som ti nedovolil... to by mohlo mať nepríjemné dôsledky..."

Bezpochyby si neprial, aby sa od neho vzdialila kvôli nim, tušila, že to by mohlo mať následky, ktoré by mohli byť...

„Vás nikdy neopustím, pane... nikdy, kvôli nikomu... aj keď mám strach, nedokázala by som to urobiť..." práve teraz to tak cítila, keď prejavil voči nej láskavosť, keď jej ukázal, že jej môže aj veriť, keď bol ochotný pripustiť, že má právo mať pri sebe osoby, na ktorých jej záleží.

„Dovolíš mi cítiť to, Lia... dovolíš mi cítiť, ako ti na mne záleží..."

„Áno, pane..."

Pobozkalju. V jeho bozku bolo všetko, čo si nestihli povedať, všetko v čo aninedúfali, že budú môcť vysloviť.

Oplácala mu bozky, tak ako to dokázala, nechávala sa unášať tým pocitom, zabúdala na všetko a na všetkých... tak sladko stratená vo svojich vlastných...

„Veľmi ťa chcem, Lia... viac než si vôbec dokážeš predstaviť..."

Prijala to.

Keď pocítila jeho ruky, ktoré jej rozopli uniformu, nebránila sa tej vášni, ktorú ...

Keď mu pomáhala s jeho vlastným odevom, vypla svoju myseľ, vypla svoj strach...

A len sa ho dotýkala.

Len dovolila, aby spolu klesli na jej posteľ.

Len ho objala a prijala v sebe, cítila ako prudko v nej narastá vášeň, keď si ju bral...

Keď jej nezáležalo na ničom inom, len na potešení, ktoré si mohli vzájomne poskytnúť.

Dotýkala sa ho ako svojho prijímala ho celou svojou bytosťou.

„Ren, prosím..." opakovala jeho meno, tak ako to chcel, cítila, aký vplyv to slovo naňho malo, cítila ako si ju celú bral a zbavoval ju možnosti... čokoľvek ľutovať.