Podľa očakávania to samozrejme nezvládla. Ani ho nenechala dohovoriť, skrátka sa akýmsi záhadným spôsobom, no samozrejme bez použitia sily, ktorú nanešťastie neovládala, ocitla v kúpeľni a dvere priam ukážkovo za sebou zamkla na heslo.
Bola to reakcia, za ktorú by si najradšej nafackovala, no keď sa naňho priamo pozrela, akosi nedokázala potlačiť všetky tie veci, ktoré sa stali a zabudnúť na ten jeho výbuch.
Pud sebazáchovy sa ozval silnejšie než mala v úmysle dovoliť a okrem toho...
„Neboj sa ma, Lia... dokážem sa veľmi hnevať, no nikdy by som ti skutočne neublížil..."
Jeho hlas bol pokojný, opäť takmer až láskavý, no ona... akosi to nešlo a nevedela čím to je, že zrazu... bola predsa pripravovaná na rôzne situácie, a teraz, keď sa to týkalo jej zrazu všetko ešte viac...
„Prepáčte pane, ja necítim sa dobre, rada by som bola sama..." povedala to, poslúchla svoje pocity a nie rozum, čo sa mohlo skončiť všelijako.
Pripravovala sa na všetko možné, vrátane toho, že by mohol svoje slová veľmi rýchlo vziať späť.
„Rozumiem, Lia... chcel som ťa len vidieť, skôr než... no zrejme nie je vhodná chvíľa... len som chcel, aby si vedela, že mi na tebe záleží, že všetko čo som urobil, bolo len preto, lebo na teba nedokážem prestať myslieť... lebo si myslím, že..."
Nepočúvala ho. Nechcela ho počúvať. Nič sa tým nezlepšilo vôbec nič.
„Povedal som ti, že chcem viac, lebo ťa ľúbim... lebo odkedy si sem prišla... nemôžem nájsť pokoj..."
To jej povedal skôr než odišiel, skôr než sa za ním zavreli dvere a ona pochopila, že to nebola inšpekcia, ale súkromná návšteva.
To predsa nemôže byť pravda. Len sa s ňou hrá. Nemôže ju predsa ľúbiť, keď predtým o ňu ledva... alebo žeby ju pozoroval dlhšie, než si ona vôbec všimla, že existuje.
Teda všimla si to, že existuje, no bol to len nadriadený dôstojník, ako všetci ostatní, možno len o pár stupňov desivejší.
To bolo to posledné čo by chcela, to posledné čo potrebovala počuť či už teraz alebo inokedy.
Bol to problém obrovských rozmerov. A nebol tu nikto, kto by jej mohol poradiť.
Vedela, čo by si tak o tom asi myslela, kapitánka Phasma, bolo jej to jasné, ani sa jej na to nemusela opýtať.
Klesla na zem a jednoducho plakala, cítila ako sa to začalo napriek len ako chvenie a potom viac a viac...
Nemôže od nej chcieť, aby mu na to niečo povedala a ak mu aj niečo povie, tak sa mu to vôbec nebude páčiť, lebo ona ešte nechce také... a on je tou poslednou osobou, ktorú by si vybrala, keby... samozrejme bolo jej s ním dobre, no nevedela si predstaviť, že by si skomplikovala život skutočným vzťahom s ním.
***
Jediným svetlým bodom jej ďalšieho pôsobenia na základni bolo, že je preč a že ho v najbližšej dobe skutočne nebude musieť vidieť ani na mostíku ani nikde inde.
To ju trochu upokojilo a dokázala ako tak fungovať, no všetko bolo teraz čudné, lebo bola skutočne sama, ľudia akosi nevedeli práve teraz do akej kategórie ju zaradiť a nakoľko je nebezpečná, ani nevedela čo im povedal, keď odchádzal, lebo na to posledné zhromaždenie neprišla. Nenašla na to dostatok síl...
Sledovala komunikačné systémy na svojom mieste, pustila dovnútra štíhačky TIE, nové modely, ktorým potvrdila návrat na základňu.
Bola to práca, ktorej rozumela a užívala si ju, do istej miery aj rozptýlenie, ktoré ju nútilo nemyslieť na tie ostatné desivé veci.
Zabil svojho vlastného otca. Svoju vlastnú krv, len preto, že si myslel, že ho zradil.
Čo urobí s ňou, ak mu povie, ako sa skutočne cíti a ak mu to nepovie, bude od nej chcieť, aby...
No najlepšie by bolo, keby ju viac k sebe nezavolal, keby si našiel inú zábavu...
Neal sa vrátil na svoje miesto, no ani na ňu nepozrel ani ona naňho, časť toho šťastia a spolupatričnosti, po ktorej túžila, bola zrazu preč a ona sa s tým nedokázala vyrovnať.
Obzvlášť teraz však musela myslieť na jeho bezpečnosť a aj na tú svoju, všade bolo predsa dostatok sliedivých očí a uší.
No tie jej ju práve teraz pálili viac než by bolo vhodné a boli aj trochu opuchnuté.
Už dávno totiž tak veľmi neplakala, odvykla si od toho pocitu, ktorý prichádza potom uvoľnení.
Prišli aj akési nové hlásenia z postupu takpovediac na novej fronte, alebo ako inak by sa to dalo nazvať...
Prvý rád bol zatiaľ na tom dobre, zatiaľ držal svoje pozície a vyzeralo to, že pôjde o hladké víťazstvo, čo sa jej nepáčilo, lebo by si priala, aby sa to pretiahlo na pár mesiacov, prinajmenšom.
Aj vzhľadom na to, že ešte prešlo len málo času a Ren už použil ten svoj komunikátor a napísal jej.
No ona mu neodpísala, predstierala, že vôbec žiadnu správu nedostala. Dokonca ju vymazala skôr než si ju vôbec prečítala.
Bála sa toho, vždy sa veľmi bála vzťahov a obzvlášť teraz...
Niečo v nej ju nútilo cúvnuť, nútilo ju to stiahnuť sa skôr, než by mohla byť zasiahnutá niečím skutočným a myslela si, že je ešte stále dosť mladá na to, aby sa tým trápila, že má čas, skôr než sa vôbec rozhodne či niečomu takému niekedy dá šancu.
poznámka: Lia sa nám teda začala báť. Nuž nevyzerá to pre ňu veľmi dobre, lebo nemá veľa možností ako si s tým poradiť.
ESTÁS LEYENDO
Dôstojníčka (nápad) d
Fanfic"Veliteľ Ren si želá, aby si sa stala jeho milenkou." to jej povedala kapitánka Phasma, po ukončení malej porady."
