Dôstojníčka (nápad) d

15.1

„Prosím, nie..."

„Lia, drahá, nezabúdaj, že tu máme aj jedného veľkého používateľa sily s celkom impozantným svetelným mečom."

„Ja viem..."

Hlesla znepokojene.

Môže jej ublížiť, ona môže byť na príčine toho, že...

„Tak mu to oznámte, ale ešte nie, ešte urobte párkrát pre istotu..."

„Samozrejme, že urobím, a dnes vás budem aj pozorovať... keby ste opäť cítili čokoľvek, čo by vás mohlo znepokojiť, okamžite mi to povedzte..."

„Áno, madam..."

Usmiala sa, musela sa usmiať aj keď, nechcela vedieť, čo sa bude diať a zrazu to to bolo, niežeby ... ale aj...

Už si nebola istá tým, čo je pre ňu dobré a čo nie, lebo čelila zvláštnej úzkosti a zmätku...

„Neplánovala som to, no nie je to len jeho vina, vlastne skôr moja, nedávala som si pozor pri istých veciach, na ktoré sme sa obaja spoliehali..."

„To sa stáva... nemusíš si to vyčítať..."

No zrazu opäť prepukla v plač, ktorý ňou otriasol, akoby...

„Čo ak to nedokážem? Čo ak ju nebudem môcť ochrániť, je taká maličká a vo všetkom sa bude spoliehať len na mňa..."

„Urobíš čo budeš môcť a nebudeš sama..."

Hladkala ju, tak akoby to urobila jej mama, keby... tak akoby ... nepotrebovala práve teraz nič...

„Neviem či chcem, aby bol s nami on, vlastne neviem vôbec čo by som mala urobiť..."

„Nenávidíš ho?"

„Nie, mám len strach, z toho čo by mohol urobiť.... s toho či mi vôbec dovolí voľne dýchať, ak... „

„Zvládne, to tak ako generál Hux zvládol to, že jeho partnerka zatiaľ nechce, aby bol zapísaný v rodnom liste svojho syna..."

„Nechce to?"

Tak napokon nie je sama, čo čelí podobnému...

„Nanešťastie nie..."

„Ublížil jej kvôli tomu?"

„Nie, len bol veľmi smutný ..."

„Odkiaľ to viete..."

„Svojím spôsobom je moja vzdialená rodina aj keď tu o tom radšej nehovoríme... nie je to zlý chlapec, len... všetko chce čas a on sa dosť ponáhľa..."

„To mi niečo hovorí..."

Opäť sa usmiala, smiala sa aj plakala, kým ju zdravotníčka vyšetrovala.

„Ale ľúbi ju, všakže?"

„Isteže, o to viac je to zložitejšie... prijať to, že osoba, ktorú ľúbi mi zatiaľ odmieta dôverovať ..."

Mala pravdu, naozaj to bolo veľmi zložité, veľmi nepríjemné.

„Môže ho ľúbiť a zároveň..."

Dotkla sa svojho brucha, pohladila malú, cítila jemnú odozvu, nie skutočnú len...

„Áno, môže... Keď sem včera prišli... videla som, že mu na ňom záleží..."

„Včera sem prišli?"

„Áno..."

„Tak prečo ste mi nič..."

„Veliteľ Ren to zakázal..."

„Tak vidíte... ale obaja sú v poriadku, nikto nebol zranení..."

„Nie, nikto nebol zranení a sú v poriadku... obaja sa veľmi ľúbia, len potrebujú čas..."

Potrebujú čas tak, ako ona...

„Rozumiem tomu, lebo aj ja veliteľa Rena ľúbim, ale ... povedzme, že svetelný meč, ktorý... a jeho ..."

Milesová chápavo prikývla.

„Niekedy je ťažké uveriť, že nebude použitý proti nám..."

Prikývla.

„Proti tebe ho však použiť nechce, videla som ho v ten večer, keď si sem prišla... záleží mu na tom, aby si bola v poriadku..."