Dôstojníčka (nápad) d

14. kapitola 2

No bola tu aj iná osoba, ktorej prítomnosť ju znepokojila viac než ten chlapec, ktorý...

Keď sa vrátila z relaxačnej miestnosti, ktorá bola vyhradená zrejme pre tie prípady, keď dôstojníci stratili kontrolu nad svojimi emóciami a vošla do svojej pridelenej oddychovej zóny, pochopila, že má návštevu.

„Pane..." hlesla mierne znepokojene, čiastočne ešte stále ovládaná mocou tej relaxačnej hudby, ktorú musela počúvať, tak ako jej to bolo v rámci liečby jej nervov nariadené.

Musela uznať, že sa jej páčil, teraz keď tu tak stál, akoby snáď čiastočne ovládaný istým druhom sympatickej neistoty.

„Skutočne si bola veľmi roztomilá, Lia a stále si..."

Najprv nevedela čo si má myslieť o jeho slovách, no pochopila to, čo čiastočne aj... že on je ten chlapec, ktorý...

Tušila to, no nechcela ani len pripustiť tú možnosť, že by...

„Ale ako ste..."

„Vizuálna projekcia na základe tvojho sna..."

„Boli ste v mojej hlave?"

„Laicky povedané, áno..."

„Prečo?" nevedela či by tým mala byť znepokojená, alebo byť len zvedavá...

„Spala si, keď som za tebou prišiel, nechcel som ťa rušiť, no bola si taká uvoľnená a ... chcel som sa dotknúť tvojho sna, chcel som, aby si ma spoznala aj inak než..."

„A skutočne ste cítili bolesť, keď ste stúpili na jeden z tých..."

„Áno, bolesť bola skutočná, lebo ty si verila, že som stúpil na jeden z tých kameňov, ktoré si pamätáš ako ..."

Hovoril to takmer, akoby bol na ňu hrdý, nie akoby sa hneval, že...

„Nechal som ovládanie sna v tvojich rukách, bol taký aký si ho chcela mať... to miesto bolo také, aké si ho pamätáš..."

Stále však nerozumela... nevedela prečo v ňom niečo také vzbudilo dobrú náladu aj keď možno to bolo niečo iné čo ho k tomu, aby bol k nej milý motivovalo, ale radšej ani len...

„Ako dlho ste boli pri mne?"

„Ostal som tu celú noc, nechcel som ťa nechať osamote, povedali mi, čo sa stalo... a... bál som sa, že prvý raz som sa skutočne bál o niekoho, kto..."

To bol predsa dôvod na to, aby ju osamote, predsa nechal, no svoje úvahy radšej netlmočila nahlas.

Len mlčala a čakala, čo ešte ...

„Neboj sa so mnou hovoriť, Lia..."

„To je ťažké, pane..." priznala znepokojene, keďže skutočne naposledy nemala v úmysle urobiť nič proti nemu, no akosi sa jej slová vymkli z rúk a obrátili sa len a len proti nej, aj keď nemyslela vážne to, čo ...

Snažila sa mať hlavu hore, vystretý postoj a dívať sa mu do očí, tak akoby sa dívala do očí každému inému dôstojníkovi, ktorý by za ňou prišiel, ak by sa niekto odvážil to urobiť, hoci pochybovala, že teraz...

„Takže sme sa vrátili k tvojmu strachu..."

„Áno, pane..."

Mrzelo ju to, no bolo to tak, bála sa toho veliteľa, ktorý ... ich ohrozil takýmto spôsobom, len kvôli...

No bála sa aj toho, že by navrhla niečo, čo by celú tú situáciu uzavrelo. Práve naopak, posledné po čom túžila bol jeho hnev, akýkoľvek prejav jeho hnevu... aj keď jeho nálada nenasvedčovala tomu, že by...