Dôstojníčka (nápad) d

9. kapitola pokračovanie

To však možno bolo viac než si vôbec mohla priať ona. Ukázal jej časť svojej temnoty, tú po ktorej vôbec netúžila. Nevedela akoby sa s tým mala vyrovnať.

„Predtým som si myslel, že bude stačiť, keď budem mať pri sebe iného používateľa sily, že je to všetko čo potrebujem, ale teraz... pochopil som, že na tom nezáleží..."

Nebola si tým istá, ona by práve teraz veľmi rada ovládala silu, aby sa pred ním necítila taká bezbranná, aby si vedela poradiť, keď...

Nateraz jej však neostávalo nič iné len spoľahnúť sa na to, že ešte istý čas bude v tejto nálade, keď videla ako pomocou sily odhrnul prikrývku a jemne ju nasmeroval do postele.

„Nemusíš sa báť povedať mi, všetko čo sa týka... nikdy by som kvôli tomu nebol na teba nahnevaný..."

Len pomaly prikývla, aj keď si nebola vôbec istá či...

„Nahnevali ste sa, keď som s vami hovorila o Flo, to sa týkalo... aj mňa... týkalo sa toho ako som sa cítila, keď jedna z mojich blízkych osôb tak náhle zmizla..."

Povedala mu to, keď si ľahol vedľa nej a prikryl ich, keď sa aspoň čiastočne dokázala uvoľniť.

„V skutočnosti som sa až tak veľmi nehneval na teba, ako na to čo... to dievča všetko medzi nami ešte viac skomplikovalo... dívala si sa na mňa, akoby to bola moja vina... ja však s tým nemám nič spoločné a nemohol by som s tým ani nič urobiť... Hux ani mne celkom presne nepovedal, prečo sa tak rozhodol... no dal mi jasne najavo, že sa nesmieš pliesť do jeho vecí, že svoju rodinu pokladá výlučne za svoju záležitosť."

Chcelo sa jej kričať, že Flo nie je jeho rodina, ale jej, no bolo to zbytočné, tí dvaja sa už očividne dohodli, že proti sebe nepôjdu, zrejme to pre nich oboch bolo výhodné...

„Ale neublíži jej? Nebude ju väzniť ako..."

„Nechce jej ublížiť, Lia, tým si môžeš byť istá..."

„Nechce jej ublížiť, Lia, tým si môžeš byť istá..." to bolo zrejme nebolo všetko čo jej mal v úmysle povedať.

„No nesnaž sa ju kontaktovať, to by mohol považovať za jednu z mojich akcií, nepochopil by, že šlo o tvoju vlastnú iniciatívu..."

Nevedela či mu to môže sľúbiť, tak radšej mlčala. Len sa naňho dívala a čakala či sa jej podarí trochu sa uvoľniť, alebo bude po celý čas len strnulo čakať na...

Preňho to bolo jednoduché, on nebude v očiach svojho najlepšieho priateľa zradcom.

Vyčítať mu to však nikam neviedlo, možno by stálo za to, keby viac zistila aj o svojom osude.

„A čo urobíš ty so mnou? Ako si sa vlastne rozhodol? Čo znamená tá záležitosť s chránenou osobou?" pochybovala, že zaspí skôr než sa to dozvie a ak sa to aj dozvie...

„Čo urobím s tebou?" natiahol ruku a pohladil ju, cítila jeho dotyk, príjemný, akoby ani nedošlo k ničomu čo by mohlo...

„Áno, pane..."

„Prečo si myslíš, že chcem s tebou urobiť niečo zlé... prečo si myslíš, že... chcem ti len dať viac... dať ti všetko, čo je v mojich silách, Lia... Naposledy si priveľmi riskovala, to sa už nesmie stať, ponechám ti tvoju funkciu...nikto ju nebude spochybňovať, no nechcem, aby si opäť skončila uprostred bojovej línie, možno v rukách nepriateľov... Moje rozkazy týkajúce sa teba už nikto nebude môcť zrušiť..."

Napokon to neznelo až tak zle, žiadne väzenie, žiadne obmedzenia ale predsa... potom všetci pochopia, že... a budú sa k nej správať inak, nielen akoby mali podozrenie, že...

Aj tak však nebola presvedčená o tom, že presne to čo by chcela... aby sa stalo.

Priveľmi sa však bála jeho hnevu na to, aby vyjadrila svoj názor aj nahlas.

Ešte nezabudla na ten tlak, ktorý síce nebol skutočnou bolesťou, ale aj tak sa k nej blížil.

***

Nevedela ako ani kedy sa jej podarilo zaspať, no napokon sa to stalo, napokon padla do svojich snov, plných mierne znepokojivého tlaku.

Kylo Ren spal vedľa nej, cítila jeho ruku na svojom tele, cítila ako jej kabátik mierne skĺzol na bok. Prikrývka trochu odhaľovala jej nohy, preto ju potiahla späť no neodvážila sa ho zobudiť ani sa pohnúť z miesta, kde sa práve nachádzala.

Dodržal svoje slovo a skutočne sa medzi nimi nestalo nič, čo by v nej mohlo vyvolať akýkoľvek druh znepokojenia. Len sa s ňou delil o svoju posteľ, nič viac.. aj keď nevedela či si želá, aby sa to ešte niekedy zopakovalo hoci aj takto mierovo ako súčasť ich rozhovoru.

Chrbát ju nebolel, nebol to ten pocit, ktorý by si priala cítiť, aby sa naňho ešte stále dokázala...

Trochu sa posunula a dívala sa naňho, keď spal pôsobil absolútne ľudsky, absolútne spokojne, akoby ten jeho vnútorný hnev ani len neexistoval. Jej pohyb však zaznamenal, cítila to a bolo už neskoro, keď sa tie jeho temné oči otvorili a ona sa trochu strhla.

Napravila si ramienko a snažila sa priveľmi nehýbať, keď si ju privinul bližšie k sebe.

Ich telá sa dostali do tesného kontaktu.

„Pane... ja... možno by som už mala ísť... možno by bolo lepšie, keby..." dúfala, že zabudne na tú vec s chránenou osobou, aj tak predsa...

„Kam by si chcela ísť, maličká..." objal ju aj druhou rukou, no necítila žiadny nepríjemný tlak, len jej stále pripadalo zvláštne... „Práve teraz, keď mi je s tebou tak dobre, práve teraz by si ma chcela opustiť..."

„Nie, ale..."

„Hux má teraz velenie a nebude nás vyrušovať, aspoň nie kvôli nejakým hlúpostiam, on sám má dosť starostí aj bez toho... a tebe bude predsa len najlepšie pri mne..."

Nedostane sa z toho teraz určite nie, to jej bolo viac než jasné, niežeby bola ochotná sa s tým zmieriť tak ľahko.