Dôstojníčka (nápad) d

12. kapitola 2

Potešilo ho to.

To mohla tvrdiť s určitosťou, keďže bol svojím spôsobom dnes prívetivejším veliteľom než zvyčajne.

Nijak zvlášť však nebol spokojný s novými rozkazmi, ktoré znepokojilo nielen jeho, ale aj Huxa.

Ďalej prenasledovať rebelov považoval nateraz za neprijateľné. No nemohol nič urobiť s touto novou skutočnosťou.

Nič len sa hnevať a prijať to ako nevyhnutné zlo.

Lia z toho rovnako ako on nemala dobrý pocit, nielen kvôli Flo a malému, ale aj kvôli tomu, že sa obávala ďalšej konfrontácie medzi Renom a jeho matkou. Vedela, že netúži vidieť ako sa medzi sebou navzájom...

To po čom túžila však nebolo súčasťou ich povinností, aspoň nie teraz...

Veliteľ, ktorý akoby vycítil jej znepokojenie, jemne položil ruku na jej plece, cítila ako jej telom prešla sila, no nie nepríjemná, ale priam upokojujúca vlna.

„Nebudeme zbytočne riskovať, kým nie sú urobené všetky potrebné opravy, to by od nás ani Najvyšší vodca nežiadal..."

To už k nim prišiel aj Hux, bledý a očividne dosť znepokojený, rozkazmi od Najvyššieho.

„Čo navrhujete, vážení?"

Pýtal sa ich to tak, akoby aj ona mohla o tom rozhodovať, bolo to smiešne, takmer až...

„Nateraz čakať... a pátrať po ďalších možných... alternatívach, nateraz si nič iné na zodpovednosť nemôžeme vziať..."

Hux prikývol.

Boli takpovediac na hrane tým, že sa pre niečo také rozhodli, ona sama žasla nad tým, že sa takto vzácne zhodli...

na pomerne riskantnom postupe.

***

„Myslíte, že si ju vezme, že keď je naozaj tehotná..."

Počas toho večera, keď sa vrátila na svoju oficiálnu izbu, napriek zvyčajnej disciplinovanosti tunajších dôstojníčok skutočne počula niečo, čo znelo, akoby hovorili o nej.

„To nie je také isté, veliteľ Ren ešte nikomu neponúkol niečo také... takpovediac dal najavo, viac než jasne, že chce partnerku, ktorá ovláda silu..."

„Myslím si, že teraz mu na tom už až tak veľmi nezáleží, odkedy dostal tú príučku, veľmi sa zmen..."

Svetlovlasá dôstojníčka, ktorá sa zrejme volala Mandy zmĺkla hneď ako ju uvidela.

„Prepáčte, madam..."

Bolo na nej vidieť, že prepadá panike, aj keď sa nemala čoho báť, Lia nemala v úmysle z niečoho podobného vyvodzovať žiadne dôsledky a nemyslela si, že je to v jej kompetencii.

„Nemala som v úmysle pliesť sa do vašich vecí, veľmi ma mrzí, ak som sa vás niečím dotkla..."

„Nič sa nestalo, poručíčka, všetko je v poriadku..." bolo zvláštne, že práve ona by mala karhať niekoho hodnosťou vyššie postaveného.

Sadla si len na svoju posteľ, cítila na seba obozretné pohľady všetkých ostatných, dnes nemala v úmysle spať hore, mala na to svoje dôvody, oni ich však nechápali a mohli si to vysvetliť aj ako...

„Nebojte sa, tak či tak na svadbu zatiaľ nepomýšľam..." dodala na pol až žartom, aby aspoň trochu uvoľnila atmosféru, ktorá sa ocitla na bode mrazu.

„A nie je ani také isté, či veliteľ Ren opäť nedostane príučku..."

Tieto slová aspoň čiastočne rozprúdili úsmevy prítomných dôstojníčok, no veľmi decentné a takpovediac jemné...

„Každopádne, aby predsa k tomu došlo, buďte si isté, že vás na ňu pozvem..." nemala v úmysle ich trápiť, ale nedokázala odolať...

Svadba.

Tak to hádam nie.

Pomyslenie na to ju rozosmialo, keďže nateraz mala občas problém už aj s tým žiť s veliteľom Renom natrvalo.

Stále si nemyslela, že je to tak celkom dobrý nápad, aj keď mala z neho v poslednej dobe dobrý pocit, nič to nemenilo na skutočnosti, že sa to mohlo kedykoľvek obrátiť... Aj keď si to práve teraz nepriala... mohlo sa to stať...